Kto nespieva nie je Slovák, hej, hej, hej!

Autor: Tom Nicholson | 28.2.2013 o 23:47 | (upravené 1.3.2013 o 0:48) Karma článku: 18,61 | Prečítané:  15908x

Aj po dvadsiatich rokoch od mojej prvej návštevy Slovenska prechovávam k svojej adoptívnej domovine trpko-sladké pocity. Som si istý, že väčšina z vás tým pocitom rozumie.

 

Podľa prieskumu, uskutočneného v spolupráci FOCUSu a Inštitútu pre verejné otázky a zverejneného koncom minulého roka, je 60 percent Slovákov hrdých na to, čo Slovensko dokázalo, a zároveň sa 63 percent z nich domnieva, že ich krajina sa uberá nesprávnym smerom, najmä kvôli korupcii, ktorá sa sťa mor rozlieza do všetkých kútov verejného života.

Takže, čo s tým urobíme? Ako docieliť, že keď Slováci prejavia hrdosť na Slovensko, budú mať vskutku na mysli svoju krajinu a nie medaily jej hokejistov či jej členstvo v EÚ?

Pravdupovediac, táto otázka ma trápila, odkedy som prišiel na Slovensko a začal tu navštevovať športové podujatia. Prišlo mi zaťažko pochopiť, prečo ľudia ledva zamumlali svoju štátnu hymnu, dokonca aj na dôležitých zápasoch, počas ktorých urputne držali palce svojim športovým rekom (napr. počas historicky prvého víťazstva vo futbale nad Českou republikou v pomere 2-1 dňa 24. augusta 1997). Napríklad anglickí fanúšikovia si nenechajú ujsť jedinú príležitosť zarevať si „God Save the Queen“ (pozri http://www.youtube.com/watch?v=7YxJqgqHW8M) a dokonca aj davy Kanaďanov, tohto najpoddajnejšieho z národov, sa menia na divú riavu vždy, keď ide o hokej (pozri http://www.youtube.com/watch?v=meLpuF9UMvk). Naproti tomu Slováci zrejme hľadia na svoju štátnu hymnu skôr ako na otravnú formalitu pred začiatkom zápasu než na príležitosť prejaviť svoju hrdosť a potechu nad tým, že sú dovedna súčasťou väčšieho celku. Až príliš často sa vám naskytne takýto obrázok: http://www.youtube.com/watch?v=2hU_NymWLG4.

V priebehu posledného roka som videl väčší kus Slovenska a stretol viac Slovákov ako za celý čas predtým. Kamkoľvek som zavítal, zdalo sa mi, že tam práve vrcholí odliv občianskej hrdosti. Pravdaže, krátko pred záverečnou sa v dedinských krčmách vždy dá nájsť názorná ukážka národnej hrdosti, ktorá  sa ľahko zvrtne na rozcitlivenú opicu alebo na odhodlané sadanie do tankoch; nič to však nemení na tom, že väčšina ľudí, ktorých stretávam, je riadne znechutená z toho, čoho sú svedkami vo verejnom živote. Títo ľudia sú možno aj hrdí na to, že sú Slováci, avšak zďaleka nie až tak veľmi na to, že – žijú na Slovensku. Všadeprítomný refrén sa dá zhrnúť asi takto: My Slováci milujeme svoj jazyk, svoje tradície, svoje dejiny a svoje korene, ale nenávidíme tú bandu zlodejov, ktorá posledných 20 rokov plieni našu krajinu. A vôbec nie sme nadšení z toho, čo sa zo Slovenska stalo pod ich kuratelou.

Neviem, či niekedy Slováci budú schopní zaspievať si svoju štátnu hymnu tak nahlas ako Briti. Z akéhosi dôvodu to vyzerá, že ľuďom neprirástla k srdcu, čo príde cudzincovi dozaista čudné, keď počuje, ako rozcítene a majestátne znie; stavím sa, že keď Karol Mello po prvý raz počul štátnu hymnu Belize (pozri http://www.youtube.com/watch?v=-65TsZZVArk), odrazu si uvedomil, že nikdy ozaj nedocenil krásu melódie Nad Tatrou sa blýska. Nemyslím si, že to pramení z nedostatku tradície. Napríklad O Canada bola oficiálnou štátnou hymnou Veľkého bieleho severu len od roku 1980 a Nad Tatrou sa blýska sa spievala 40 rokov predtým, čo neskoršiu kanadskú štátnu hymnu vôbec hodili na papier. Skôr sa domnievam, že táto zvláštna odmeranosť Slovákov k vlastnej hymne korení v ich rezervovanosti k samotnému modernému slovenskému štátu.

Na ceste okolo Slovenska, ktorú som podnikol s Eugenom Kordom v roku 2007, sme sprevádzali folklórny súbor zo Šumiaca na vrchol Kráľovej Hole, kde zaspievali – áno, hádate správne – Na Kráľovej Holi (pozri video „Cesta po Slovensku – pieseň“, začína na 44. sekunde: http://www.sme.sk/c/3399269/strom-na-kralovej-holi-ma-vrch-nakloneny-k-sumiacu.html). Neskôr som dostal možnosť spýtať sa vedúceho súboru, aké kvality by mali zdobiť ideálneho slovenského muža. „Mal by byť čestný, pracovitý, mal by byť smelý a do určitého rizika by mal ísť,“ odpovedal mi. Vskutku výstižná odpoveď, ibaže práve tieto kvality v slovenskej politike a verejnom živote zúfalo chýbajú. Niet divu, že Slováci si ctia svoje korene a zároveň odmietajú nasledovať svojich vodcov.

Pre mňa je nad slnko jasnejšie, čo musí nasledovať – tí verejní činitelia, ktorí budú naďalej kradnúť a zneužívať dôveru ľudí musia byť označení a zlorečení. Nie za to, že porušili zákon – všetci dobre vieme, ako by to dopadlo – ale za to, že zneuctili ten starodávny slovenský kód správania, čo priemerný dospelý človek zo seba vysúka bez mihnutia oka, ako onen Šumiačan. Každý z nich si zaslúži byť zlorečený jednotlivo ako anti-Slovák a zároveň spoločne ako veľká pohroma, ktorá tento hrdý národ postihla v citlivom okamihu jeho histórie, ktorým bol prechod od autoritárskej vlády k demokratickej, od komunizmu ku kapitalizmu, atď. (nehodiace sa škrtnite).

Nechápte ma zle, nenabádam tu na revolúciu, skôr na pokojné avšak rozhodné zavrhnutie „hodnôt“, ktoré títo ľudia vniesli do spravovania vecí verejných. V situácii, keď ľudia plytkého morálneho profilu ovládajú všetky páky moci, nemajú zmysel reči o tom, ako si to s nimi rozdáme na ich pôde. Môžeme písať listy a články, môžeme tlačiť knihy, môžeme podávať petície aj na zhromaždenia môžeme chodiť, avšak nič z toho neprinesie zmenu, kým ostaneme v pozícii prosebníkov, nadarmo dúfajúcich, že ich prosby zmenia chod tohto uzavretého systému.

Ak slovenským ľuďom zostal ešte posledný prostriedok na privodenie zmeny, je to ich schopnosť odmietnuť preukázať úctu a spriaznenosť tým, ktorí škodia tejto krajine. Nebol som tu v roku 1968, ale viem si predstaviť, aké ťažké muselo byť pre vojaka Varšavskej zmluvy vidieť vzdor v očiach občanov a vedieť, čo si o ňom myslia. Vtedy dávno sa termín „uchvátenie štátu“ bežne nepoužíval, ale možno smelo argumentovať, že mocné domáce záujmy uchvátili moderný slovenský štát rovnako účinne ako sovietske tanky za Dubčekových čias.

Ak Vám to znie naivne alebo utopicky, zamyslite sa nad týmto: tí bohatí a mocní žijú medzi nami, pracujú a nakupujú a dovolenkujú medzi nami, vozia svoje deti do školy spolu s našimi. Možno sú imúnni voči trestnému stíhaniu, avšak nikdy nebudú imúnni voči verejnej mienke a odsúdeniu zo strany dobrých ľudí. Hoci moje sympatie k ľuďom pomenovaným v spise Gorila sú značne obmedzené, viem si predstaviť, že majú za sebou veľmi ťažký rok, keď uvážim, že sa prakticky denne museli vyrovnávať s tým, že ich mená sú vyslovované jedným dychom s obludnou korupciou, ako aj a s odsudzujúcimi pohľadmi ľudí v supermarketoch alebo – ešte horšie – okolo jedálenského stola.

Opäť zdôrazňujem, že nenabádam na hon na čarodejnice, skôr na dobre myslené znovuzrodenie kladných slovenských hodnôt, akými sú česť, pracovitosť a odvaha, a ich použitie vo verejnom živote. Predstavujem si sériu tričiek nesúcich slogan „Na mojom Slovensku“, za ktorým nasleduje „sa kradnúť nebude“ alebo „sa podvádzať nebude“. Alebo, ak máte konfrontačnejšiu náladu, skúste tričko s nápisom „Skutočný Slovák … neokráda vlastných ľudí“. Namiesto všetkých tých depresívnych a nezmyselne vulgárnych popevkov, ktorých autori sa opičia po amerických gangsta-rapperoch, si viem predstaviť nápadité úpravy slovenských folklórnych piesní kritizujúce súčasný morálny úpadok. Keďže viem, ako bedlivo politici sledujú prieskumy verejnej mienky a koľkí z nich sami seba považujú za hrdinov alebo aspoň významných predstaviteľov transformačného procesu, dovolím si tvrdiť, že tento druh vzdoru voči ich členstvu v klube zvanom Slovenský Národ – v klube, kde vyhadzovačmi sú bežní Slováci – ich bude zraňovať oveľa bolestivejšie a preto účinnejšie ako šteklivé výpady médií.

Pravda, nestačí len odmietnuť to zlé. Treba vytvoriť víziu moderného slovenského štátu, ktorý má dosť morálnej sily, aby inšpiroval ľudí. Jej nedostatok je zásadný defektom „projektu Slovensko“, aspoň v očiach tohto Kanaďana. Všetci vieme, aké kvality by mal mať priemerný Slovák. Ale čo kvality krajiny? Čo by mala predstavovať? Viete, Kanada je krajinou prisťahovalcov postrádajúcou jednotný etnický národ, ktorý by ju držal pohromade alebo poskytoval dôvod jej bytia. Takže aby Kanada mohla fungovať, museli sa jej obyvatelia zhodnúť na súbore ideálov, ktoré im prepožičajú identitu a poskytnú akýsi glej. Myslím, že väčšina súčasných Kanaďanov by svoju krajinu opísala ako liberálnu, tolerantnú, mierumilovnú a podporujúcu tých, ktorí podporu potrebujú. Nezáleží na tom, že Kanada nie vždy týmto hodnotám dostojí; na čom záleží, je, že ľudia majú pred očami cestovnú mapu, ktorá im spoľahlivo ukáže, kam sa uberajú a či sa ich politici nepokúšajú zviesť zo správnej cesty. Domnievam sa, že Slovensku chýba takáto spoločenská zmluva. Tunajší ľudia dobre vedia, čo ich púta k rodine, k rodnému mestu či k ich spolužiakom. Avšak nemajú predstavu, čo by ich malo viazať k vlastnej krajine; azda preto sa v nej cítia ako cudzinci.

Nazdávam sa, že práve toto je miazga, ktorá chýba pri koreni moderného Slovenska. Čo od našej krajiny očakávame, pravda, okrem toho, že má byť domovom slovenského národa a rodiť skvelých hokejistov? Na aké vlastnosti sa u našich lídrov chceme spoliehať? Kým spoločne, ako komunita, nebudeme schopní odpovedať na tieto otázky, nebudeme schopní zmeniť ani to, čo neznášame na krajine, ktorú milujeme. A nikdy sa nenaučíme spievať svoju štátnu hymnu tak, ako sa patrí.

*             *             *             *

Presne pred rokom, 28. februára 2012, Zuzana Wienk z Aliancie Fair-play vyzvala občanov, aby ma finančne podporili. O niekoľko dní sa chystáme zverejniť ročné zúčtovanie a oznámiť, akým aktivitám sa hodlám venovať v roku nasledujúcom. Tak napríklad tento mesiac začnem navštevovať stredné školy, kde budem so študentmi diskutovať o otázkach korupcie a občianstva v intenciách textu, ktorý ste si práve prečítali. Ak má ktokoľvek z čitateľov potrebu prispieť poznámkou či komentárom o tom, čo by povedal alebo nepovedal mladým ľuďom o ich krajine, veľmi rád si ich prečítam. Prosím, vložte svoj komentár do diskusie pod článkom alebo mi napíšte na e-mailovú adresu uvedenú v pravom hornom rohu tohto blogu.

A ešte niečo... Zisťujem, že predstaviteľov niektorých stredných škôl je dosť ťažké presvedčiť o tom, že stojí za námahu zorganizovať krátku prednášku pre študentov z vyšších ročníkov, či už počas hodiny angličtiny alebo občianskej výchovy. Ako mi povedal riaditeľ istej školy, „takých, ako vy, je veľa“. Preto ak ktokoľvek z vás má kontakt na strednú školu, ktorá by mi umožnila aspoň predniesť svoj návrh, budem vám veľmi vďačný.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?