Sloboda slova po slovensky

Autor: Tom Nicholson | 31.5.2013 o 21:22 | (upravené 31.5.2013 o 22:22) Karma článku: 19,49 | Prečítané:  33608x

Ak, slovami Georgea Orwella, sloboda znamená právo vravieť ľuďom to, čo nechcú počuť, potom je sloboda na Slovensku ohrozená

 

Jedna z najdesivejších správ, ktoré vzišli z minuloročného škandálu Gorila znela takto: Polícia vo februári prekutala skupinu bytov v Leviciach, hľadajúc dôkazy o páchateľoch, ktorí údajne z internetu sťahovali detskú pornografiu.

Jeden z týchto bytov patril Ľubomírovi Arpášovi, ktorý až do roku 2006 zastával post šéfa kontrarozviedky SIS. A tak 9. februára o šiestej hodine ráno Arpášovi neostalo nič iné, len sa  prizerať, ako polícia odnáša počítače, mobilné telefóny a diktafóny, ktoré patrili jemu a jeho najbližším. Ešte v ten istý deň večerné noviny rezonovali správou o dolapení nebezpečného devianta. „Pornogorila", ohlasoval palcový titulok jedného bulvárneho plátku.

O desať mesiacov neskôr polícia musela bez fanfarónstva (a celkom pochopiteľne) vyrukovať s priznaním, že v Arpášových osobných veciach žiadnu pornografiu nenašla. Čo však nepovedala - ale čo som sa ja nedávno dozvedel od staršieho policajného dôstojníka - bolo, že vopred vedela, že žiadnu ani nenájde. „Využili sme situáciu," pripustil môj zdroj. „Zistili sme, že Arpáš bol jedným z mála ľudí na Slovensku, ktorí ešte stále mohli mať originálnu audionahrávku, ktorá sa stala základom pre spis Gorila. Nuž sme použili tip, ktorý sme boli dostali zo zahraničia." (Zo sexuálneho zločinu napokon obvinili jedného z Arpášových susedov).

Pochopiteľne, Arpáš stále cíti krivdu z celého incidentu. Keď som ho nedávno žiadal o stanovisko, spýtal sa ma iba „Kde ste boli pred rokom?" a odmietol mi ho poskytnúť.

My všetci by sme sa mali cítiť rovnako zahanbení a vystrašení; zahanbení za to, že sme o tejto pochybnej (a pochabej) správe nepochybovali viac v čase, keď ju bombasticky šírili, a vystrašení z toho, že by sa to isté mohlo stať komukoľvek z nás, kedykoľvek sa to hodí chlapom v zelených uniformičkách a ich ľudskými právami pohŕdajúcim šéfom.

Sloboda áno, prejavu nie

Celkom nedávno (30. mája) Nadácia otvorenej spoločnosti zorganizovala sympózium o slobode slova a o tom, či ju slovenské súdy nepotláčajú rozsudkami zahŕňajúcimi mastné odškodnenie v sporoch na ochranu osobnosti. Právnik Tomáš Kamenec a ombudsmanka Jana Dubovcová sa zhodli, že slovenskí sudcovia sa niekedy vskutku odchyľujú od európskych noriem v tejto oblasti a že niektoré ich verdikty môžu mať mrazivý účinok.

Väčšina novinárov v súdnej sieni nikdy neokúsi lavicu obžalovaných. To však vonkoncom neznamená, že ich sloboda prejavu nie je okliešťovaná. Samotná všadeprítomná hrozba súdnej žaloby napríklad často stačí na to, aby udržala tie najdôležitejšie mená mimo rotačky a tlačiarenskej černe, pretože čím viac ľudí menujete, tým viac ľudí má dôvod žalovať vás. A netreba byť géniom, aby si jeden dal dokopy, prečo sa tak zriedkakedy dozvieme meno sudcu, ktorý o prípade rozhodoval, prokurátora, ktorý ho súdu predložil, alebo policajta, ktorý ho vyšetroval.

Čo je však ešte nebezpečnejšie, cieľom nátlaku sa často stávajú ľudia, ktorí novinárom poskytujú informácie, navyše spôsobom, ktorý je v liberálnej demokracii nemysliteľný. Možno to ilustrovať na príklade Vladimíra Suchodolinského, bývalého námestníka riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby (VSS), ktorý sa nedávno verejne priznal k autorstvu správy dokumentujúcej nezodpovedné šafárenie s rozpočtovými zdrojmi vo VSS počas prvej Ficovej vlády. Keď sa ho denník Sme nedávno spýtal, ako vidí svoju najbližšiu budúcnosť, povedal:

„Teraz určite príde trestné oznámenie. Možno začnú nejaké anonymné telefonické hovory, buď mojej manželke alebo mojim synom. Aj na medializovaný prípad pána Arpáša, že uňho [hľadali] detskú pornografiu v počítači, sa pozerám trochu inak. Nech sa na mňa nikto nehnevá, každý profík prešiel psychologickými vyšetreniami ikskrát a úchylky tohto typu sú zachytené hneď. Ja tomu neverím. Moja domáca sieť wifi je síce zablokovaná nejakým heslom, ale nie je problém v jeho prelomení. Myslím, že tlaky pôjdu týmto smerom: že som niekam niečo poslal zo svojho počítača a podobne."

Na prvé prečítanie - berúc, pravda, do úvahy fakt, že žijeme na Slovensku! - toto vyhlásenie nikoho príliš neprekvapí. Jasné, že po ňom teraz pôjdu! - povie si pre seba väčšina z nás. Na to mal myslieť predtým, než si otvoril hubu! - dodajú tí verbálne svalnatejší.

Ale skúsme si trochu poodstúpiť a chvíľku sa zamyslieť nad všetkými tými ľuďmi, ktorí si popri zamestnaneckých povinnostiach stihli splniť aj tie občianske a odhalili korupciu vo svojom okolí, za čo boli ostrakizovaní a prepustení. Ako prvý mi nevdojak napadne Peter Holúbek zo SIS, ktorý nielenže dostal padáka ale čelil aj trestnému stíhaniu. Ďalšou je Zuzana Melicherčíková, zamestnankyňa Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ktorá poukázala na korupciu pri prijímačkách externých študentov, za čo síce dostala ocenenie Biela vrana za občiansku statočnosť, ale to bohužiaľ nijako nezvýšilo jej príjem za obracanie mäsových placiek v „mekáči". Alebo advokátka Mária Mešencová, ktorá polícii pomohla dolapiť skorumpovaného kolegu a dočkala sa vypudenia zo Slovenskej advokátskej komory. A v neposlednom rade Marta Lauková, sudkyňa Obvodného súdu Bratislava I, ktorá podala sťažnosť na predsedu svojho súdu za pokus o ovplyvnenie jej rozhodnutia, za čo sa jej dostalo „preradenia" a odopretia nemocenských dávok, až kým napokon nezomrela na chorobu, ktorú podľa nadriadených iba predstierala.

Nech už takéto rozhodnutia v tejto krajine prijíma ktokoľvek - oligarchovia, boľševici či gauleiteri - celkom správne sa dovtípil, že novinári sú len takí dobrí ako ich zdroje. Takže keď chce obsekať slobodu slova, dobrým začiatkom je zastrašiť ľudí, ktorí slová trúsia v prítomnosti novinárov. Krédom je nezameriavať sa na slobodu, pretože za to Brusel zvykne vyťahať za uši; radšej treba zacieliť na slova samotné.

Ty proste nevieš

Za posledný rok som prišiel o mnoho cenných zdrojov informácií. Napospol išlo o statočných ľudí, ktorí chceli pravde pomôcť na svetlo božie ale nemohli si dovoliť ani len byť so mnou v kontakte. Dodnes si pamätám, ako istého policajta po jedinej SMS-ke odo mňa varoval kolega z tajnej služby, že by ho styky so mnou mohli stáť kariéru.

Pred rokmi sa ku mne dostali tisícky stránok prepisov odpočutých telefonických rozhovorov, ktoré pracovníci SIS zhotovili v rokoch 1996 až 1998. Čitateľ si môže byť istý, že väčšina z nich bola nezákonná, ak len nejaký súd náhodou neodobril fízľovanie celej politickej opozície a väčšiny „opozičných" novinárov. Inými slovami, vždy som si bol vedomý dane za nezávislú žurnalistiku v tejto krajine - každý váš telefonický rozhovor je v skutočnosti konferenčným hovorom.

V poslednom čase však mám neodbytný pocit, že pravidlá tejto nerovnej hry sa ešte viac pritvrdili. Minulé leto som bol na jednej opekačke v Žiline. Zábava bola v plnom prúde, až kým jeden chlap, o ktorom som vedel, že pracuje pre slovenskú spravodajskú službu, na mňa neuprel ponad stôl kalný pohľad. „Ty nevieš nič," začal. Čo akože neviem? - pozrel som naň spýtavo. "Nič. Nevieš vôbec nič."

Chystal som sa vstať a zistiť, kam tým mieri, keď vtom pokračoval.

„Nemal by si svoju wifinu nechávať takto nezabezpečenú," povedal.

Tak toto už upútalo moju pozornosť. „O čom to hovoríš?" spýtal som sa.

„Tvoj internet doma. Ktokoľvek môže vonku zaparkovať, aby ti do počítača vpašoval súbory, a ty ani nebudeš vedieť, že je tam. A nemal by si svoje auto nechávať na ulici. Radšej parkuj za bránou."

Len som naňho civel. Tento muž žil stovky kilometrov ďaleko. Ako mohol vedieť, ako to u mňa doma vyzerá?

„Je to len stará Fabia, nemyslím, že by ju niekto chcel ukradnúť."

„Nemyslím ukradnúť. Nič nerozumieš. Napríklad do nej nastrčiť drogy."

Zasmial som sa, ale akosi neisto. „Ale no tak. Tomu by predsa nikto neveril. Nie bez mojich odtlačkov alebo iného dôkazu, že som drogy kupoval alebo užíval."

„A čo by na tom záležalo? Keď nejaký plátok napíše, že polícia v tvojom aute našla drogy, polovica Slovenska tomu bude veriť."

A chlapík pokračoval. „Pamätáš, ako si hľadal súdneho znalca, aby ti ohodnotil majetok? Chceli sme k tebe poslať jedného z našich znalcov, aby ti do domu namontoval kameru..."

Toto nie je Slovensko

Odvtedy som s tým mužom nehovoril. Naše zoznámenie vo mne zanechalo trochu príliš nepohody. Ale svoju internetovú prípojku som zrušil a v noci už auto nenechávam vonku (hneď sa cítim bezpečnejšie).

Pokiaľ ide o to ostatné, verím, že ten chlap mal pravdu - naozaj nič neviem. Ale pomaly tomu začínam rozumieť. Tak napríklad to, pred čím ma varoval, sa tu skutočne deje. Stačí sa pozrieť na článok z Nového Času, ktorý 30. mája priniesol správu o policajtoch, ktorí nevinným ľuďom nastrčili do auta drogy a potom od nich žiadali úplatky za to, že ich neobvinia z držby (http://www.cas.sk/clanok/251859/policajti-obvinili-svojich-kolegov-vodicom-davali-do-aut-drogy-a-vydierali-ich.html). A z Arpášovho prípadu už vieme aj to, kam až sú policajti schopní zájsť v presvedčení, že chránia štát.

Keď k tomu prirátate všetky tie zničené kariéry a pridáte stres a zúfalstvo, čo postihujú dobrých ľudí, ktorí odmietli mlčať o neprávostiach, dosť vás to naštve. Toto skrátka nie je správne a som si celkom istý, že väčšina Slovákov by to nikdy neschvaľovala.

Takže ak páni Fico, Kaliňák, Skuhra, Valko a Gašpar skutočne veria v slobodu prejavu, možno by mohli konečne začať chrániť svojich uvedomelých spoluobčanov pred prenasledovaním za to, že hovoria pravdu. Namiesto vyhadzovania z práce, vyhrážok či očierňovania zo zločinov, o ktorých my všetci vieme, že ich nespáchali, si zaslúžia slobodu rozpovedať svoje príbehy bez strachu z následkov. A potom by sme všetci spoločne mohli začať riešiť problémy, na ktoré poukazujú.

Myslím, že práve takéto je Slovensko, ktoré všetci chceme; nie také, ktoré Ľubomírovi Arpášovi ešte stále dlhuje jedno veľké tučné „Prepáč".

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?