Národ piťovcov

Autor: Tom Nicholson | 4.9.2013 o 10:26 | (upravené 4.9.2013 o 10:37) Karma článku: 19,41 | Prečítané:  15173x

Kam sa podela morálna energia, ktorá motivovala naše nedávne odmietnutia tyranie, a ako ju získať späť?

Po útoku chemickými zbraňami v Sýrii sa západný svet opäť pýta sám seba, čo je v tejto situácii tá správna vec. Je to presne ten druh otázky, ktorý v slovenskej spoločnosti už pridlho absentuje.

Nemienim sa tu zaoberať tým, prečo počiatočné celosvetové zdesenie z masakry zatiaľ neviedlo k reakcii zo strany krajín, ktoré s ňou zriedka otáľajú. Britský ministerský predseda David Cameron sa očividne zmýlil, keď si myslel, že poslanci parlamentu sa uspokoja s inštrukciami, ktoré ponad svoje plece pokrikuje krátko predtým, ako jeho lietadlo naberá smer Washington. A americký prezident Barack Obama si akiste po svojom prvotnom výstrele od boku uvedomil politické výhody deľby zodpovednosti za Asadovo potrestanie s Kongresom.

Čo ma zaujíma predovšetkým, je bolestný spôsob, akým diskusia v západných metropolách odhalila absenciu morálky v slovenskej verejnej debate.

Istotne nie som jediný, kto pozoruje, ako našu krajinu a naše životy kradmo zahaľuje ponurý, sivý opar nemorálnosti. Tým z vás, ktorí sú ešte príliš mladí na spomienky, možno nastupujúci september príde práve taký, aký by mal byť - celú krajinu má na povel jediná strana s jej sivými eminenciami v pozadí a najhorúcejšou politickou témou sú údajné zálety najvrchnejšieho cynika. Ako keby dohady o jeho sprenevere voči vlastnej manželke boli dôležitejšie než betónová istota o jeho sprenevere voči nám ostatným.

Nebolo to tak vždy, ba ani celkom nedávno nie. Na mesiac presne pred 15 rokmi bol Vladimír Mečiar porazený nepravdepodobnou koalíciou politických síl, čo napriek značným rozdielom vo vlastnej agende rešpektovali ohromujúci konsenzus svojho voličstva, ktorým bolo dôrazné "NIE" organizovanému zločinu, vládnej sabotáži našej kultúrnej orientácie na európske hodnoty, rozkrádaniu národného majetku, či justíciou nepotrestanému únosu a vražde. V roku 2004 sa tá istá spoločenská dohoda síce v menšej miere no predsa zreteľne podpísala pod vstup našej krajiny do EÚ a v roku 2010 pod Mečiarov definitívny pád po jeho trápnom návrate na šose Ficovho fraku.

No tie chvíle sú už v nenávratne; dnes mi prídu rovnako pominuteľné ako júnové rána školákovi, ktorý na chrbte vlečie učebnice na septembrové vyučovanie. Ficov Smer medzitým zasypáva žalúdok národa spŕškou tvrdých ľavých hákov, ktoré dávajú tušiť, že tento šampión sa bude mocne rozháňať ešte zopár volebných kôl, kým koučovia v náprotivnom rohu preukazujú fatálnu neschopnosť dohodnúť sa nielen na tom, ktorouže rukou sa treba brániť proti výpadu ľavačkou ale najmä na tom, či je nejaká obrana vôbec nutná.

Nie je to pritom tak dávno, čo naša krajina dostala čuchnúť čpavku, ktorý by prebral aj knokautovaného obra; narážam na paródiu na vládu ľudu takú neslýchanú, že musela znechutiť Slovákov všetkých politických vyznaní. Zdalo sa, že spis Gorila zverejnený na Internete pred Vianocami 2011 sa rovnal prekročeniu tej povestnej „červenej čiary", ktorú bol Obama narysoval pre konanie vlád. Pravda, zvesť o tom, že naša politika je skrz-naskrz presiaknutá korupciou, nepriniesla žiadna riadená strela, ktorá by po sebe zanechala haldy mŕtvol. Ale kto z nás bol schopný pozrieť sa na očividné dôkazy bez zadúšajúceho pocitu, že naša krajina bola smrteľne otrávená svojimi neškrupulóznymi vodcami?

A predsa - žiaden slovenský politik nenabral principiálnu odvahu ako Obama či Cameron, aby vyjadril to, čo sme všetci cítili, hoci sa to neskôr mohlo ukázať ako politický omyl. Prečo? Čo sa porobilo s morálnym voličstvom tejto krajiny, ktoré našlo silu skoncovať najskôr s Mečiarom a neskôr aj s Ficom? Prečo je odrazu také ťažké nájsť medzi slovenskými politikmi dobrého človeka, vôbec už nevraviac o jeho zvolení do úradu?

Pred piatimi rokmi som nabral odvahu a vkročil do krčmy v bratislavskom Lamači, aby som sa tam stretol s Jurajom Ondrejčákom, alias Piťom, ktorý momentálne pred súdom čelí obvineniam z organizovaného zločinu. Pamätám si, ako ma vtedy zasypal posmeškami - najskôr za to, že som bol jediným reportérom Sme, ktorý sa nebál vstúpiť do jeho brlohu bez ochranky („Čo, už nie som taký strašidelný?") a neskôr pre moje presvedčenie, že korupcia nie je univerzálna (jeho verdiktom, predneseným s bohorovnou istotou, bolo: „Všetci berú!").

Vtedy mi jeho cynizmus prišiel nielen ako fakticky mylný ale najmä ako kategoricky nesprávny; ako akýsi pokrútený weltanschau, ktorý ho priviedol k všetkým tým bláznivým životným voľbám, ktoré urobil. Ale už si viac nie som taký istý, že jeho nemorálnosť je v tejto krajine až taká výnimočná.

Prvýkrát som si to uvedomil počas náletov na Juhosláviu vedených Američanmi na jar roku 1999. Vtedy mnohí Slováci zastávali názor, že Washington bol motivovaný výlučne geopolitickými cieľmi a nie dennodennými zábermi tisícok Kosovčanov utekajúcich pred Srbskou vražednou ofenzívou. Vyzeralo to, akoby väčšina Slovákov odmietala možnosť, že krajinu môže prebudiť k činu jednoduchá túžba jej občanov vykonať správnu vec aj vtedy, keď nejde o národné záujmy; že keby aj nakrásne vedeli o hodnotách, ktoré sa Američania učia v škole - „priveďte ku mne svoje unavené, svoje úbohé, svoje schúlené masy bažiace po slobode" - beztak by ich odmietli ako naivné a pokrytecké.

Na to mi neostáva nič iné, len povedať toto: ak pokladáme americký idealizmus za švindeľ, za aké hodnoty sme potom schopní postaviť sa my, Slováci? Čo nás inšpiruje urobiť to, čo považujeme za správne, a popudzuje nás odvrhnúť to, o čom vieme, že je zlé? Kde je tá naša veľká idea, zdroj našej morálnej sily, ktorá nám pomôže zreštaurovať našu stále vetchejšiu spoločnosť?

Hoci sa mi to vôbec nehovorí ľahko, nazdávam sa, že naša krajina dospela k novému morálnemu dnu. Kladieme étos z roku 1989 ako aj elán letmo vzkriesený v roku 1998 na oltár sloganu "Všetci berú!", ktorý je sotva niečím viac ako sebaospravedlňujúcim morálnym krédom gangstra z ulice. Zmeniť to nebude ľahké, pretože nám žalostne chýba temer každá prísada takej potrebnej duchovnej obnovy. Naša podnikateľská vrstva sa spolieha na štátne zákazky viac než na odvahu podnikať; našu cirkev kompromitujú bývalí konfidenti ŠtB a kryptofašisti; a napokon, naši politickí lídri sú vazalmi svojich starostlivo utajovaných mecenášov.

Ale čosi nám predsa len ostalo - máme samých seba; máme neodcudziteľnú skúsenosť s víťazstvom nad tyraniou komunizmu a mečiarizmu; a máme vlastnú slobodu vyberať si hodnoty, ktoré chceme zdieľať ako Slováci. Možno to nie sú hodnoty, ktoré zmenia svet alebo odstrašia globálnych tyranov; ale môžu to byť hodnoty, ktoré nás ochránia pred hmlistou stenou kradmého cynizmu, ktorý sa hotuje otráviť naše skľúčené srdcia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?