Som novinár. Policajtom sa to nepozdáva.

Autor: Tom Nicholson | 12.9.2013 o 21:05 | Karma článku: 18.67 | Prečítané  30084-krát

Pošliapavanie slobody tlače zo strany Ficovej vlády pokračuje. Počas posledného policajného výsluchu, na ktorý som sa dostavil v utorok 10. septembra, som sa od vyšetrovateľa dozvedel, že ak nemôžem dokázať, že som novinár disponujúci nejakým úradným preukazom alebo zmluvou, nemám právo chrániť identitu svojich informačných zdrojov v súlade s Tlačovým zákonom z roku 2008.

Bol som predvolaný na výsluch vyšetrovateľom Ivanom Hapštákom z Oddelenia inšpekcie Ministerstva vnútra SR ako svedok v prípade trestného stíhania neznámeho verejného činiteľa, ktorý čelí obvineniu zo zneužitia svojich právomocí. Polícia sa domnieva, že táto osoba mi poskytla prepisy odpočutých telefonických rozhovorov medzi údajným členom organizovanej zločineckej bandy Liborom Jakšíkom a vysokopostaveným dôstojníkom Policajného zboru SR Stanislavom Jankovičom. Tieto prepisy obsahovali aj zrejmú narážku na osobu súčasného Generálneho prokurátora Jaroslava Čižnára.

Vyšetrovateľa zaujímalo, kto mi poskytol spomínané prepisy, ktoré sa stali základom blogu pod titulkom „Jaromír Čižnár a jeho neprokurátorské okolie" uverejneného na portáli sme.sk začiatkom tohto roka (http://nicholson.blog.sme.sk/c/321709/) a ktoré napokon viedli k odvolaniu Jankoviča, v tom čase poradcu Ministra vnútra Róberta Kaliňáka.

Oznámil som pánu Hapštákovi, že na jeho otázku neodpoviem, nakoľko podľa Tlačového zákona je mojou povinnosťou chrániť identitu svojich informačných zdrojov. Nato ma požiadal, aby som predložil dôkaz o tom, že som novinár.

Priznám sa, že som ostal zaskočený. Hapšták ma síce bol upozornil, že niektoré z jeho otázok môžu byť trochu „na telo", ale jeho logika mi prišla absurdná. Podľa nej ak nemôžem preukázať, že som zamestnaný u nejakého vydavateľa alebo akreditovaný ako novinár, nemusí sa na mňa vzťahovať Tlačový zákon a som teda povinný odhaliť identitu svojich informátorov.

Náš rozhovor sa skončil patom. Pán Hapšták sľúbil preveriť moje tvrdenie o tom, že som si v roku 2004 založil živnosť, ktorá ma oprávňovala pracovať na Slovensku ako novinár. Zároveň ma požiadal o číslo môjho mobilného telefónu, aby ma mohol promptne pozvať na doplňujúci rozhovor, ako to nazval. Pokiaľ ide o mňa, rozhodol som sa požiadať o radu právnika a následne napísať svojim čitateľom o mojom čerstvom zážitku.

Za takmer dve desaťročia, čo som aj na Slovensku pracoval (a väčšinu toho času bol aj zamestnaný) ako novinár, som nikdy nepociťoval potrebu pridať sa k nejakému odborovému či profesijnému zväzu novinárov, aby som tým legitimizoval svoje písanie (hoci priznávam, že istý čas som bol držiteľom preukazu zahraničného novinára vydaného Ministerstvom zahraničných vecí). Podľa môjho názoru tvor, ktorý neustále breše, chodí po svete po štyroch a preženie každú mačku, ktorá prejde okolo, nepotrebuje papier dokazujúci, že je pes.

V Európe to vnímajú podobne. Slovenská právnická kancelária, ktorú som požiadal o konzultáciu, ma informovala, že hoci európske mediálne právo explicitne nedefinuje, kto je novinárom a kto nie, širšia interpretácia Európskeho dohovoru o ľudských právach hovorí, že označenie „novinár" platí na každého, kto sa venuje novinárskemu povolaniu a kto sa verejne identifikuje ako novinár. A samozrejme, že každý novinár má právo chrániť svoje zdroje.

Avšak nie na Slovensku, vyzerá to. Tlačový zákon ukladá povinnosť chrániť identitu zdrojov, ktoré si neželajú byť menované, nasledujúcim osobám: "Vydavateľ periodickej tlače ... aj zamestnanec vydavateľa." Takže preto ma Hapšták žiadal, aby som preukázal, že som zamestnaný ako novinár.

Spomínaný zákon v rovnakom odseku rozširuje túto ochranu aj na „osobu, ktorá informácie poskytne vydavateľovi periodickej tlače na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu s vydavateľom periodickej tlače, ktorým sa táto osoba zaväzuje profesionálne poskytovať informácie." Inými slovami, zákon sa rovnakou mierou vzťahuje na novinárov, ktorí nie sú internými zamestnancami ale pracujú na základe autorských zmlúv ako živnostníci alebo osoby samostatne zárobkovo činné. Dnes, keď sa vydavatelia zúfalo snažia ušetriť na nákladoch na prácu, sa tento pracovnoprávny status pravdepodobne týka približne polovice všetkých ľudí pracujúcich pre slovenské tlačové médiá. A okrem nich tu je ešte zopár z nás novinárov - ako napríklad Mirka Kernová stojaca za stránkou www.omediach.com - ktorí sa nemôžu „skryť" pod tradičný ochranný dáždnik vydavateľa.

Hoci si uvedomujem, že je priestupkom proti základnej novinárskej etike písať články na obranu osobných záujmov, ubezpečujem všetkých, že to vonkoncom nebolo mojím motívom. Na onom utorňajšom výsluchu ma vytočilo iba to, že ľudia, ktorí so mnou ako s novinárom hovorili a hovoria v očakávaní, že ich identita je chránená zákonom, sa teraz môžu cítiť ohrození. Ak slovenské súdy umožnia Ministerstvu vnútra a Generálnej prokuratúre pokračovať v uplatňovaní ich pomýlenej logiky, potom ľudia, ktorých úmysly boli šľachetné a ktorých svedomie je čisté, budú možno spávať o niečo ľahším spánkom, a to napriek môjmu skalopevnému rozhodnutiu neprezradiť ich mená bez ohľadu na všetky pochybné argumenty, s ktorými pán Hapšták a jeho nadriadení môžu ešte prísť.

Ale aby sme sa vrátili k meritu veci - vzhľadom na vysoko výbušnú povahu spisu o Liborovi Jakšíkovi by jeden povedal, že Ministerstvo vnútra a Generálna prokuratúra by sa mali zapodievať skôr tým, čo sa v ňom naznačuje o živých stykoch medzi organizovaným zločinom a orgánmi činnými v trestnom konaní, než tým, kto - ak vôbec niekto - zapískal faul a či sa v Tlačovom zákone náhodou nenájde diera, ktorá umožní dotyčného piskora vypudiť z diery.

Post scriptum: Po tom, čo som odhalil v mojej knihe o spise Gorila, budú možno niektorí ľudia prekvapení zistením, že si vysoko ctím princíp ochrany informačných zdrojov. Novinár Milan Žitný minulý rok v recenzii mojej knihy pre české médiá napísal o.i. toto: „Nicholson opakovaně porušuje i princip ochrany novinářských zdrojů ... uvádí plným jménem několik příslušníků policie nebo tajné služby, s nimiž se stýkal a kteří mu dávali informace, což jim může zkomplikovat život ... Snad to Nicholson činil v dobré víře. S úmyslem dát satisfakci ve formě pochvaly či veřejného uznání příslušníkům bezpečnostních složek, kteří projevili snahu a odvahu ve všeobecném marasmu vyšetřit skutečnosti svědčící o obludných rozměrech korupce a klientelismu. To je však kontraproduktivní. Kniha je totiž bude navždy usvědčovat z neloajálního chování, protože jsou vázaní mlčenlivostí. Scházeli se s novinářem a vynášeli mu informace chráněné zákonem."

Rešpektujem Milana Žitného a jeho názory a nemám v najmenšom úmysle púšťať sa s ním do polemík o tejto otázke. Len pre poriadok uvádzam, že moje svedomie negniavi žiadny etický prehrešok naznačený Žitným. Predtým, než Gorila išla do tlače, som ju konzultoval s „príslušníkmi bezpečnostných zložiek, ktorí prejavili snahu a odvahu" a ktorých som v knihe identifikoval plným menom. Niektorým z nich to neprekážalo; iní požadovali drobné korektúry v uvedených citátoch a tieto zmeny boli zanesené do finálnej verzie; jeden zdroj na poslednú chvíľu požiadal o zmenu mena, čomu som vyhovel. Pokiaľ ide o ostatné zdroje, ktoré som menoval a ktoré som považoval za pracujúce „pre druhú stranu" (napr. špeciálny prokurátor Dušan Kováčik), žiadny prísľub anonymity nebol vyžiadaný ani udelený; rovnako žiaden z týchto zdrojov mi nikdy nenaznačil, že som sa podľa nich previnil voči novinárskej etike.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Demokracia je diskusia, odkázal súd šéfovi Penty

Haščák žiadal Ústavný súd, aby preventívne zakázal parlamentu rokovať o vyšetrovaní kauzy Gorila. Neuspel.

KOMENTÁRE

Kde sa vzal islamský fundamentalizmus a prečo sa tak zmenil

Pôvodní fundamentalisti sa nevyznačovali násilím.


Už ste čítali?