Dovoľte mi hneď na úvod povedať, že som nikdy nebol veľkým hokejistom. V posledných dvoch ročníkoch na strednej škole som síce hral za výber školy, no keďže som bol na základke preskočil dva ročníky, vo veku 16 či 17 rokov som mal do činenia s 18- či 19-ročnými a jednoducho som nebol ani dosť veľký ani dosť silný, aby som bol konkurencieschopný. Tvrdo som na sebe pracoval a v šatni som platil za „dobrého chlapíka", no pri najlepšej vôli som to nedotiahol vyššie ako na centra tretej lajny, tzv. checking-line. Bol som skrátka ten typ hráča, ktorého kouč poslal na ľad, keď si ozaj dobrí hráči potrebovali odfúknuť.
Dodnes si pamätám na jedno zo svojich prvých striedaní v role nováčika v roku 1982 (povolali ma narýchlo, pretože štyroch hráčov z prvého tímu vyhodili zo školy za fajčenie trávy). Vyštartoval som za pukom odrazeným do rohu, hoci som vedel, že za mnou trieli oveľa statnejší protivník a že pravdepodobne skončím prišpendlený na hradení ako motýlik (to bolo ešte predtým, než zaviedli veľmi potrebné pravidlo trestajúce vrážanie na mantinel). A tak sa aj stalo. Zvalchoval ma tak tvrdo, že som prišiel nielen o helmu ale aj o raňajky, ktoré mi zo žalúdka vypudila vlastná hokejka. Bolelo to ako sviňa a vôbec si nepamätám, čo sa stalo s pukom; pamätám si však, že za zákrok sa netrestalo.
Keď som sa dopotácal na striedačku, lížuc si svoje čerstvé rany, nikto si ma príliš nevšímal. Kouč niečo ziapal na rozhodcu zatiaľ čo spoluhráči striedali počas hry, čerstvá formácia naskakujúc cez hradenie a vyžmýkaná trúsiac sa cez dvierka. No vtom sa ku mne naklonil kapitán a preplieskal mi chrániče svojou hokejkou. „Ako hráč nestojíš ani za hovno," zahučal. „Ale máš gule."
Keď sa spätne pozerám na svoju hokejovú „kariéru" (na univerzite som hral až do veku 22 rokov, čo už bol vek, v ktorom sa od centra tretej lajny očakávalo, že skóruje aspoň raz za sezónu), asi by som v nej ťažko hľadal okamih, keď som sa cítil lepšie. V kanadskom hokeji sa totiž ctí jedno nepísané prikázanie, ktoré vraví, že hráč sa nesmie posrať, aj keď vie, že mu nakopú riť. Inými slovami, svoje modriny schytávate za svoj tím.
Hokej v dnešnej NHL je o toľko rýchlejší, tvrdší a nebezpečnejší, než som ja sám kedy na klzisku zažil, že sa cítim ako úbohý šarlatán, keď o tom čo i len píšem. Raz, v roku 2008, som sa vo farbách hokejového tímu denníka Sme postavil proti Petrovi Šťastnému; hoci už mal po päťdesiatke a išlo o bezvýznamný turnaj, bol stále schopný na ľade zrýchliť tak, že to z vás vycucalo všetku energiu. A to už vôbec nespomínam, že som proti nemu nevyhral ani jediné buly. Cítil som sa ako decko zo želé proti chlapovi z ocele.
Ale jedno viem: väčšina hráčov, ktorí dnes derú ľad ihrísk NHL, začínali na krpatých klziskách ako ja, kde sa okrem príklepov, pozičnej hry a vedenia puku naučili aj základné „hokejové prikázania": neofrfleš, neposerieš sa, a najmä nenecháš spoluhráča v štichu. V profesionálnom hokeji, kde sú hráči oveľa silnejší a rýchlejší, je vzájomná podpora diktovaná posledným prikázaním ešte omnoho dôležitejšia, pretože narazenie na mantinel môže nielen ukončiť kariéru ale najmä spôsobiť doživotné zranenie. Pravda, vinníka môžu vylúčiť, suspendovať alebo pokutovať, ale to vám pramálo pomôže v momente, keď ste bezvládne vystretý v rohu s tretím ťažkým otrasom mozgu. Proti zákernej hre treba pádnejšiu výstrahu; takou môže byť, napríklad, keď váš spoluhráč po faule vybije previnilcovi všetky predné zuby.
Preto každý tím v NHL má na súpiske bitkárov. Pretože v každej spoločnosti - a hokej azda najvýstižnejšie vyjadruje, kým sú Kanaďania ako národ - musia existovať nepísané pravidlá, ktoré siahajú nad rámec toho, čo hovorí zákon. Musí jestvovať určitá forma, ktorá učiní zadosť nášmu zmyslu pre spravodlivosť po chlapsky a bez okolkov. Pretože práve tá postraší podvodníkov, podliakov a poserov - nie pravidlá či pripomienky pisálkov ale presvedčenie, že si ich podobu poznačí pomstivý protivník pamätajúci na prikázania.
Áno, bitky v NHL často idú nad rámec tohto šľachetného poslania. Výsledkom sú nezmyselné pästné výmeny medzi tvrdými chlapíkmi zo súperiacich tímov, ktoré vznikajú z nízkych pohnútok - napríklad kvôli štatistikám sledovanosti, predĺženiu kontraktu či dokonca kvôli „vyburcovaniu spoluhráčov". A nie náhodou si kanadskí hokejisti na medzinárodnej scéne vyslúžili povesť bitkárov pre rôzne incidenty, akým bolo aj hanebné vystúpenie juniorskej reprezentácie proti rovesníkom zo Sovietskeho zväzu v Piešťanoch v roku 1987 (pozri: http://www.youtube.com/watch?v=_3gSoYyLo80).
No vo svojej najčistejšej forme boli bitky v NHL vždy nástrojom spravodlivosti a vyjadrením toho, čomu Kanaďania veria. Jeden z najuspokojujúcejších príkladov sa stal v roku 1993 v zápase play-off medzi Torontom a Los Angeles, keď šikovného centra „javorových listov" Douga Gilmoura (178 cm, 79 kg) trafil lakťom do hlavy zlý muž „kráľov" Marty McSorley (185 cm, 107 kg), čo vyústilo do pästnej výmeny, v ktorej kapitán Toronta Wendel Clark uštedril McSorleymu pekný monokel (pozri: http://www.youtube.com/watch?v=J8rCFe6VdPs).
Viem, že sa pohybujem na tenkom ľade, keď sa snažím porovnávať kanadskú a slovenskú spoločnosť na základe hokeja. Ale čo do pekla, aj tak to poviem, pretože verím, že hokej podáva dôležité svedectvo o každom hokejovom národe, a Slováci takým určite sú. V slovenskej spoločnosti je dnes oveľa viac nespravodlivosti ako v kanadskej hlavne preto, že poskytuje príliš veľa priestoru podfukárom a podliakom, ktorí sa môžu obávať akurát tak nechutne skorumpovaného justičného systému. V procese budovania samostatného Slovenska sme akosi stratili zo zreteľa potrebu zavádzať a vynucovať vlastné pravidlá určujúce hranice toho, čo sme ochotní zniesť - nielen vo verejnom živote ale aj jeden od druhého.
Máme skrátka príliš veľa zákonov no príliš málo prikázaní.
Pre tých, čo toho majú plné zuby: http://www.youtube.com/watch?v=H1zBQtVtxKE
Pre tých, čo toho nemajú nikdy dosť: http://www.youtube.com/watch?v=_7XgYSoK1go
