Toto nie je na telefón

Autor: Tom Nicholson | 31.10.2013 o 20:54 | Karma článku: 19,35 | Prečítané:  11642x

Hoci z policajného odpočúvania sa v posledných rokoch stal odporný nešvár, je iba vedľajším produktom oveľa hlbšieho problému, a tým je zneužívanie štátnych inštitúcií na trestanie novinárskych zdrojov a na obmedzovanie slobody tlače.  

Priekupník so zbraňami a Ficov spojenec Miroslav Výboh ešte toť zopár rokov dozadu stále dvíhal telefonáty odo mňa. „Vy ste jeden z mála novinárov, ktorých poznám a ktorí stále nezmenili svoje telefónne číslo," vysvetlil mi. Hoci mu moje otázky občas isto liezli na nervy, fakt, že som sa ho nikdy nepokúsil prekabátiť tým, že mu zavolám z telefónneho čísla, ktoré nepozná, bolo v jeho očiach dôkazom elementárnej profesionality.

No tie dni sú očividne už dávno za nami. Minulotýždňové zverejnenie prepisu môjho telefonátu redaktorovi Sme TV z konca roku 2010 súčasne s priznaním polície, že môj telefón niekoľko mesiacov odpočúvala ako súčasť vyšetrovania vraždy právnika Ernesta Valku, znamená akurát toľko, že môžem svoju starú nuladeväťnulasedmičku vyhodiť von oknom. Pretože kým pre pána od pera predstavuje púhu profesionálnu príťaž, pre priateľov a príbuzných predstavuje sotva prijateľné prenikanie do ich privátnych príbehov.

Profesionálne, nie osobné dôvody

Aby sme si rozumeli, tieto riadky nepíšem z dôvodu osobného pobúrenia. Pravda, nie som dvakrát nadšený z toho, že každé moje dohadovanie sa o svetských záležitostiach s mojím synom alebo narodeninové blahoželanie môjmu otcovi boli automaticky zaznamenávané na počítač Ministerstva vnútra a zrejme ostanú k dispozícii falošným „hvizdošom" ešte celé roky po tom, čo polícia ráčila usúdiť, že odpočúvanie mojej osoby bolo neodôvodnené. No ide len o ďalšiu nevítanú okolnosť života v našom novom orwellovskom svete, s ktorou sa v týchto rokoch pokúšajú zmieriť milióny Američanov a Európanov.

Čo ma skutočne trápi sú profesionálne dôsledky odpočúvania mojej osoby. Predovšetkým, ak majú byť médiá schopné napĺňať svoju základnú demokratickú úlohu, musia mať novinári umožnený prístup k zdrojom, ktoré majú zasvätené informácie o tom, akým spôsobom náš štát funguje. Na druhej strane, tieto zdroje musia mať dôveryhodnú záruku, že ich identita bude chránená, najmä ak informácie, ku ktorým majú prístup, sú povahy výbušnej vo vzťahu k verejnej mienke alebo priamo toxickej vo vzťahu ku kariéram verejných činiteľov.

Slovenský tlačový zákon, ktorý od novinárov vyžaduje, aby chránili identitu svojich zdrojov, takúto záruku poskytuje - aspoň na papieri. No v skutočnosti, ak slovenský súd odsúhlasí odpočúvanie čo len jediného novinára pre kapric polície či prokuratúry, potom žiadny človek, čo hovorí s ktorýmkoľvek ďalším novinárom, sa nemôže cítiť v bezpečí pred polišmi so slúchadlami miesto čapíc. Alebo, keď už sme pri tom, pred hocikým s prístupom na internet.

Legitímny vs. nelegitímny

Pri zdôvodňovaní odpočúvania môjho telefónu v novembri 2010 police zrejme povedala príslušnému sudcovi, že by som mohol utajovať informácie o motíve Valkovej vraždy, a to napriek tomu, že Ernest bol mojím blízkym priateľom; napriek tomu, že už skôr som bol povedal všetko, čo som vedel, v dlhom a podrobnom rozhovore s vyšetrovateľom; a napriek tomu, že som mu v vlastnej iniciatívy odovzdal moje poznámky z našich lekcií angličtiny pre prípad, že by sa v nich našlo akékoľvek meno či skutočnosť, ktorá by mohla napomôcť vyriešenie. Podľa môjho názoru nejestvoval absolútne žiaden legitímny dôvod napichnúť môj telefón, a už vonkoncom nie v spojitosti s vraždou Ernesta Valku.

Na druhej strane ma napadajú mnohé iné dôvody, napospol nelegitímne. Mesiac pred Ernestovou vraždou som podal trestné oznámenie v prípade Gorila, ktorá, ako dnes už všetci vieme, bola svätenou vodou pre mnohých čertov v Radičovej vláde ako aj vo Ficovom kabinete, ktorý ju vystriedal. Dokážem si veľmi dobre predstaviť, že vedenie polície a predovšetkým generálnej prokuratúry (t.j. vtedajší GP Dobroslav Trnka a súčasný námestník GP Peter Šufliarsky, ktorý zrejme len čírou náhodou dozoroval prípad Valkovej vraždy) sa živo zaujímalo o to, s kým som v tom čase o Gorile hovoril, prípadne na nej „pracoval". Domnievam sa, že vyšetrovanie Valkovej vraždy (mimochodom, dodnes jalové) im na odpočúvanie môjho telefónu a monitorovanie všetkých mojich hovorov poskytlo rovnako vítanú zámienku ako z prsta vycucaná kauza „vydierania", ktorá v roku 2006 policajným vyšetrovateľom umožnila skonfiškovať Valkove počítače a poskytla im totálny no nelegitímny prístup k jeho finančnej, obchodnej a právnej agende.

Vojna proti hvizdošom

Pravdaže, ak si trúfneme do ešte väčšej hĺbky, zistíme, že hlavným problémom nie je nelegitímne odpočúvanie telefónov ale skôr posadnutosť štátnych orgánov trestaním ľudí, ktorí sú ochotní podeliť sa o svoje vedomosti s novinármi. Politikom a ich policajným poskokom ide vždy o posla - do pekla s jeho posolstvom!

Už od roku 2009, keď spis Gorila od anonymného odosielateľa pristál na mojom stole v redakcii denníka Sme, som si uvedomoval zvýšený záujem štátu o určité aspekty mojej práce; nie tak celkom o to, čo som napísal, ako skôr o to, s kým som sa stretával a s kým som sa zhováral. Toto sa stalo leitmotívom takmer každého môjho rozhovoru s políciou: nás nezaujíma obsah toho či onoho dokumentu ale to, odkiaľ ho máte. Ja blázon som vždy očakával zachmúrený a úprimný záujem vyšetrovateľov o dôkazy masívnej korupcie medzi politikmi (viď Gorila), čulých kontaktov medzi postavami z podsvetia a špičkami orgánov činných v trestnom konaní (viď prepisy odpočutých telefonátov údajného mafiánskeho pohlavára Libora Jakšíka) či systematického rozkrádania hmotných zdrojov vojenského spravodajstva (viď škandál VSS). No znova a znova sa potvrdilo, že polícia skutočne zbystrila pozornosť len vtedy, keď si niekto pustil hubu na špacír mimo poradia.

Keď nad tým teraz premýšľam, trápi ma, že na každého štátneho zamestnanca, s ktorým som bol v kontakte počas toho obdobia, keď bol môj telefón bezdôvodne odpočúvaný (vrátane policajtov, prokurátorov či dôstojníkov tajnej služby - napospol ľudí, ktorí sa so mnou zriedka podelili o čokoľvek zaujímavejšie ako je šálka kávy), odvtedy pravdepodobne padol tieň podozrenia z toho, že odovzdávajú tajné informácie „nepriateľovi štátu". Viem, že za tie roky, čo sa hon na „zradcov" zo strany štátu priostroval, som stratil mnohé zo svojich zdrojov; no nechcem ani len pomyslieť na to, koľko ďalších kariér pri tom nabralo nechcený smer - kariér dobrých ľudí, ktorí zdvíhali telefonáty odo mňa napriek svojim pochybám.

Jedna vec, ktorá po všetky tie roky spájala všetkých tých ľudí, bola viera, že seriózna novinárčina je neodmysliteľnou súčasťou každej zdravej demokracie. Ale každý človek ako aj každá spoločnosť má svoj bod zlomu, v ktorom potenciálne riziká prevážia všetky vznosné ideály ako je oddanosť pravde, v ktorom sa aj cnostní ľudia zdráhajú podieľať sa na jej šírení. Zdá sa, že práve do takého bodu sme dospeli.

Ťažko z toho viniť Roberta Fica, pretože kampaň proti zdrojom delikátnych novinárskych informácii sa začala dávno pred jeho návratom k moci. Avšak pri spôsobe, akým jeho vláda (ne)zvláda mediálne škandály, stále naliehavejšie vyvstáva otázka, čím záujmom vlastne náš štát slúži. V prípade prepisov Jakšíkových telefonátov, ktoré viedli k odchodu Stanislava Jankoviča, bývalého kandidáta na policajného prezidenta a neskôr poradcu Ministra vnútra Róberta Kaliňáka, Ministerstvo vnútra neváhalo ustanoviť špeciálnu komisiu poverenú vyšetrením tohto úniku informácií; súčasne sa mi policajný vyšetrovateľ pokúsil nahovoriť, že de iure nie som novinár a preto som vraj povinný vyzradiť, od koho som dostal príslušné dokumenty. Neviem, či všetci moji kolegovia zdieľajú podobnú skúsenosť; isté je, že mnohí ďalší novinári nedávno pocítili hnev štátu (napr. Marek Vagovič z .týždňa, Júlia Mikulašíková z Nového Času, Zuzana Petková z Trendu či Martina Ruttkayová z Hospodárskych novín). Vzhľadom na to, že slobodné a vehementné pátranie novinárov po pravde očividne slúži verejnému záujmu, je veľmi znepokojujúce, že politici sú stále náchylnejší použiť políciu na stíhanie novinárskych zdrojov a tým aj okypťovanie slobody prejavu.

Pokiaľ ide o Miroslava Výboha, ten moje telefonáty prestal dvíhať pred niekoľkými rokmi. Možnože o mojom telefóne už vtedy vedel čosi, čo ja ešte nie; a možnože aj on vycítil, že je načase zmeniť číslo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?