reklama

Nesprisahanecká verzia únosu auta vo Varšave

Pôvodne som vôbec nemal v úmysle písať o tom, že mi v polovici mája v Poľsku ukradli Mercedes – čiastočne preto, že to nebola bohvieako príjemná skúsenosť, a potom aj preto, lebo stále presne neviem, ako sa z toho vysomáriť. No po tom, čo o incidente referovala naša tlač, som začal mať nepríjemný pocit z množstva ľudí, ktorí zrejme uverili, že krádež zorganizovali slovenské vládne orgány, aby ma „potrestali“ za to, čo sa snažím robiť ako novinár. Aby bolo jasné – nejestvuje žiaden dôkaz, ktorý by túto verziu jednoznačne podporil.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (169)

Ten náraz nás celkom zaskočil. Zrejme presne to mal za cieľ.

Práve sme sa blížili ku koncu nezáživnej sedemhodinovej cesty z Bratislavy do Varšavy. Naše auto – robustný no rýchly Mercedes E350 sedan vypožičaný z vydavateľstva Petit Press, pre ktorý píšem tento blog – si to šinulo stodvadsiatkou po diaľnici asi 15 kilometrov od poľského hlavného mesta. Bol tmavý upršaný večer a každý z trojčlennej posádky nášho diaľničného korábu sa venoval vlastným myšlienkam, čičíkaný ničím nerušenou temnotou.

Vtom sa od ľavého zadného blatníka ozvala ohlušujúca rana. Auto v pomalšom pruhu za nami začalo blikať svetlami. „Myslím, že do nás narazil,“ odtušil zo sedadla spolujazdca môj kamarát zo Svätého Jura, vyšportovaný chalan čosi po tridsiatke. Moja priateľka uvelebená na zadnom sedadle zatiaľ vytriasala spánok spod viečok, zízajúc von cez zadné okno.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Priznám sa, že mi ani na okamih nenapadlo nezastaviť. O zopár stoviek metrov ďalej sa naskytol akýsi odstavný pruh, dosť široký, aby sa naň zmestili dve autá. Zaradil som na automate „parkovanie“, schmatol kľúče a papiere a vyterigal sa von, aby som zistil rozsah škôd.

Asi 20 metrov za nami zastavuje čierne BMW kupé; jeho vodič v stredných rokoch na mňa bľaboce niečo po poľsky, ukazujúc na kapotu svojho auta. No Mercedes vyzeral nepoškodený. „Tvrdí, že niečo odletelo z nášho auta a trafilo ho,“ vraví môj spoločník Mišo, ktorý zatiaľ šiel skontrolovať BMW. Vraj odletelo? Sklonil som sa, aby som skontroloval podvozok a s úľavou zistil, že naše vypožičané auto nejavilo známky žiadneho poškodenia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zrazu Mišo skríkne: „Pozor, kradne auto!“ Kútikom oka skôr vytuším ako zazriem tmavú postavu, ako sa súka dovnútra Mercedesu a zaplesne šoférske dvere; vzápätí motor zreve a kým naše štyri päste márne buchocú na opršané okná, auto sa vyrúti do noci s mojou priateľkou stále na zadnom sedadle.

O niekoľko sekúnd neskôr sa okolo nás preženie aj BMW a necháva nás stáť na okraji diaľnice, žmurkajúc ako omráčené sovy v usmoklenej noci.

* * * * *

Šok je prazvláštny fenomén. Náš úbohý mozog, spomalený rokmi rutiny, zanovito odmieta prispôsobiť sa zmenenej realite. Jeho otváracím gambitom je všetko poprieť. „Toto sa naozaj nedeje“, sverepo nalieha naše vedomie dokonca aj potom, čo naše ukradnuté auto dávno zmizne za závesom z dažďa a my počujeme len jačiaci motor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyrovnať sa so samotnou krádežou auta by bolo habadej aj na veľkého chlapca ako ja. No ja som sa musel poruvať s oveľa vážnejšou situáciou. Moja priateľka bola stále na zadnej palube diaľničného Titaniku, unášaná chlapmi, čo sa živili kradnutím áut alebo aj niečím oveľa horším. A ja som nemohol urobiť absolútne nič, aby som jej pomohol; môj mobil sa nečinne povaľoval v priehradke palubnej dosky a aj keby som hneď bol schopný zbuntošiť políciu, číslo som nepoznal a po poľsky ani zaťať.

V prvej reakcii som sa zmohol iba na to, že som začapil spadnutú sánku a začal sa prehrabávať vo vrecku bundy, šmátrajúc po cigarete. Našťastie, Mišovi zostal nielen mobil ale aj duchaprítomnosť. „Číslo, číslo, aké číslo mám zavolať?“ kričí na mňa a takmer tancuje od vzrušenia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebol by som schopný povedať mu ani len slovenské núdzové číslo. Jediná vec, ktorá mi napadla, bolo postaviť sa uprostred diaľnice a pokúsiť sa niekoho zastaviť. Počul som len hvízdanie gumy na mokrom asfalte a kvílenie klaksónov, ako sa mi autá snažili vyhnúť. Napokon sa jedno pristavilo, jeho vodič zacúval k nám a spustil okienko. „Polícia, polícia!“ začali sme naňho hulákať.

Keď som sa konečne dovolal na núdzovú linku, zahralo si so mnou pingpong niekoľko spojovateliek, z ktorých žiadna nehovorila príliš po anglicky. Jedna z nich sa ma spýtala, kde sa nachádzame, o tom som však nemal najmenšiu predstavu – išli sme podľa navigačného systému, ktorý sa tiež odviezol preč s Mercedesom, a v tme sme momentálne nevideli žiadne cestné značky, ktoré by nám čo len trochu pomohli určiť našu polohu. Nuž sme sa vydali za svetlom majáka, ktorým bol najbližší semafor. Ako sme tak kráčali, zrazu sme zazreli skľúčenú postavu blížiacu sa k nám. Bola to moja priateľka. Chlap, čo pred chvíľou čmajzol naše auto, ju asi po dvoch kilometroch pustil, keď mu uštedrila pár buchnátov a vytiahla z kabelky mobil, aby zavolala pomoc. Myslím, že vo filme by sme skončili v uslzenom objatí, ale moja myseľ sa stále horúčkovito snažila pochopiť, čo sa stalo za posledných pätnásť minút; preto som zo seba nevytlačil nič viac ako banálnu otázku, či je v poriadku. Prikývla.

Napokon sme dorazili na opustenú čerpaciu stanicu LPG, kde nás asi po polhodine vyzdvihlo auto policajnej hliadky. Vyhotovili hlásenie o ukradnutom aute a vypýtali si čísla mobilov, ktoré ostali vnútri. V duchu som vzdával vďaku, že som so sebou vzal aspoň papiere od auta – inak by som nevedel ani len model či rok výroby, nieto ešte číslo ešpézetky, a môj opis ukradnutého Mercedesu by znel prinajlepšom dajako takto: „Viete, je veľký, pohodlný, tmavohnedý a fakt rýchly.“

Asi o hodinu neskôr sme už sedeli na policajnej stanici v Pruszkówe na predmestí Varšavy. Začiatkom 90. rokov bol Pruszków eldorádom pre gang organizovaného zločinu, ktorý sa zameriaval – čuduj sa svete – na krádeže áut a únosy ľudí. Podľa poľských médií sa banda v posledných rokoch začala opäť prebúdzať k životu. Súdiac podľa frašky, ktorej sme boli svedkami na policajnej stanici v Pruszkówe, miestni muži zákona pre dnešných mafiánov predstavujú ešte menšiu hrozbu než pred dvadsiatimi rokmi.

Začalo to tým, že nikto na stanici nevedel po anglicky ani nebol schopný zohnať tlmočníka. Policajti zbystrili pozornosť, až keď som medzi rečou spomenul, že vo Varšave budeme bývať u Jana Cienskeho, miestneho dopisovateľaFinancial Timesa môjho starého priateľa z univerzitných štúdií v Kanade. Tento poľský rodák bol očividne tým správnym oblúkom ponad našu jazykovú bariéru – či skôr mohol by byť, ak by službukonajúci policajt bol schopný nájsť jeho číslo (jeden by myslel, že polícia by mohla mať online prístup k telefónnemu zoznamu, ale vidíte to). Keď som z pamäte vylovil Janovu domácu adresu, policajt navrhol, že ho vyzdvihnú a privezú na stanicu. Tiež dobrý plán – až kým nevyšlo najavo, že nie je schopný nakopnúť svoj telefónom riadený GPS systém. Po asi dvadsiatich minútach márnych pokusov o vloženie žiadanej adresy, ktoré sprevádzal súvislý tok nadávok v poľštine, sme vypadli z jeho auta a šmatlali späť k stanici. Niekoľko policajtov sa medzitým začalo hrabať v knižnej mape, z ktorej po rokoch očividne intenzívneho používania zostali iba franforce; no všetko márne, adresu nenašli.

Medzitým sme sa dovolali slovenskému konzulovi vo Varšave, ktorý sa obratom spojil s Janom a rozpovedal mu náš príbeh. Jan okamžite zavolal na policajnú stanicu v Pruszkówe a vypýtal si ma k telefónu; odpoveďou mu bolo „nie je treba“. Napokon k nám dorazil o jednej v noci, no medzičasom sa pre zmenu kamsi vyparil vyšetrovateľ nášho prípadu. Keď sa moja vynervovaná priateľka spýtala službukonajúceho policajta prečo nám nepovedali, že Jan je na ceste za nami, dostala studenú sprchu, o ktorú si koledovala. „Len si choďte sadnúť,“ zamrmlal policajt. „My sa vám tu pokúšame pomôcť a vy ste ešte drzí…“

O štvrtej nadránom boli s nami konečne hotoví. Policajt písal naše výpovede ručne - s perom a ťažko čitateľným rukopisom. Ako keby náš prípad už bol nasmerovaný k tým veľkým zaprášeným skriniam, ktoré stáli všade navôkol. Nikto z polície ani len nedúfal, že ukradnuté auto ešte niekedy nájdu. To znamenalo zmieriť sa so stratou našej batožiny, vrátane môjho počítača, na ktorom je gro knihy (aká to irónia, o organizovanom zločine), ktorú práve píšem.

Od majiteľa auta sme sa zakrátko dozvedeli zaujímavú informáciu, podľa ktorej bol GPS systém Mercedesu znefunkčnený o 16:22 hod. predchádzajúceho dňa – podľa pokladničného bločku z pumpy sme v tom čase tankovali v Považskej Bystrici. Myšlienka, že krádež mohol zorganizovať niekto zo Slovenska, bola hlboko znepokojujúca, keďže dávala tušiť, že samotné auto nemuselo byť prvotným cieľom.

Po niekoľkých hodinách spánku v Janovom byte sme nasadli na vlak do Bratislavy; naša nálada akoby odrážala tlakovú níž, ktorá sa rozhostila nad Varšavou.

* * * * *

Urazili sme asi štvrtinu cesty naspäť domov, keď som dostal ďalší telefonát od Petit Press. GPS vyhľadávací systém Mercedesu vraj začal opäť fungovať. Podľa vysielaných súradníc sa zdalo, že zlodeji auto odstavili v lese neďaleko Pruszkówa. Prostredníctvom Jana som ihneď preposlal súradnice poľskej polícii, ktorá však auto medzičasom našla – dostala totiž príslušnú informáciu od Jána Miháľa, slovenského policajného pridelenca vo Varšave, ktorého kontaktovala firma, čo GPS systém do Mercedesu nainštalovala. Ponúkol som sa, že na najbližšej stanici vystúpim z vlaku a vrátim sa do Varšavy, no vyšetrovateľ odmietol s tým, že auto bude môcť uvoľniť najskôr o štyri dni.

Áno, hádate správne – len čo som vystúpil z vlaku v Bratislave, volali mi policajti z Pruszkówa, že sa vraj predsa len musím vrátiť, pretože som pri sebe stále mal kľúč od auta a bez neho neboli schopní auto otvoriť a sňať odtlačky prstov. Nuž sme s Mišom nasadli do auta a urobili si vlastnú policajnú rekonštrukciu našej púte do Varšavy.

V priebehu nasledujúcich niekoľkých dní sa z našich opakovaných stretnutí s vyšetrovateľmi, zástupcami Mercedesu ako aj firmy, ktorá do auta nainštalovala GPS systém, postupne vylúpol obrázok incidentu, ktorý bol oveľa menej pochmúrny než akým sa zdal onej noci. Podľa všetkého niesol všetky poznávacie znaky klasického únosu auta poľskej proveniencie, hoci niektoré aspekty naďalej zostávali záhadou. Rozhodol som sa ich na tomto mieste zosumarizovať nie preto, aby som sám seba vykreslil ako úbohú obeť ohavného sprisahania – práve naopak. Popravde, na našej príhode z 15. mája tohto roku je najzaujímavejšie to, že sa mohla prihodiť hocikomu. Takže:

  • Poľsko si za mnohé roky získalo reputáciu prístavu profesionálnych zlodejov áut. Na ťahu, ktorým sme išli aj my – teda na rýchlostnej ceste E67 medzi Katowicami a Varšavou – vraj takéto incidenty nie sú až také časté; minulý rok poľská polícia zaregistrovala iba dva vzdialene podobné prípady. Oveľa častejšie si vraj zlodeji vytypujú osamelých cudzincov šoférujúcich drahé autá v mestách. Scenár je vždy rovnaký: začne sa to zväčša pri rozbiehaní zo semaforu, keď jeden zlodej zozadu zľahka nabúra do cudzincovho auta; nasleduje veľké divadlo s ospravedlňovaním a vymieňaním si papierov pre poisťovňu; končí sa to tým, že vodičov kumpán naskočí do cudzincovho auta a ufrngne s ním. Kľúčovým detailom je, že 95% ľudí necháva bežať motor alebo aspoň kľúč v zapaľovaní, kým idú „skontrolovať škodu“. V našom prípade zlodeji použili akýsi druh pyrotechniky, aby vytvorili výbuch a zdanie kolízie – čo je taktika, ktorá sa podľa polície nepoužíva už od 90-tych rokov. Napriek tomu rýchlosť a šikovnosť zlodejov podľa polície zodpovedala profesionalite organizovaných zločineckých bánd operujúcich vo Varšave.

  • Mnohé moderné modely Mercedesu (a isto aj iných luxusných značiek) majú bezkľúčové zapaľovanie, čo znamená, že aj keď vodič so sebou vezme kľúč od auta, aby „skontroloval škodu“, zlodej môže otvoriť aj zamknuté dvere vodiča a naštartovať auto, pokiaľ sa kľúč nachádza v okruhu do desať metrov od auta. Podľa polície je najlepšou poistkou proti tomuto typu krádeže za žiadnych okolností nikomu na diaľnici nezastavovať a zostať vždy v aute.

  • Len približne 15% všetkých modelov Mercedesu predávaných na Slovensku je vybavených vyhľadávacím systémom GPS; iba zlomok z nich je vybavených roamingom. Pre zlodejov je veľmi ťažké tieto GPS „ploštice“ nájsť a zneškodniť, pretože sú ukryté na miestach známych iba konkrétnej firme, ktorá ich inštaluje. Hoci niektorí špičkoví zlodeji áut – obyčajne machri na automobilovú elektroniku – dokážu „plošticu“ nájsť a odstrániť, väčšina zlodejov používa postup, ktorý zrejme použili aj v našom prípade: onedlho po krádeži odstavia auto na ukrytom mieste a počkajú, či ho polícia dokáže lokalizovať. Ak si auto nikto nevyzdvihne ani po niekoľkých dňoch, zlodeji sa po auto vrátia a odvezú si ho, prípadne odtiahnu, ak nemajú kľúč.

To by sme teda mali. Zatiaľ som neobjavil nič príliš svetoborného, okrem zopár dobrých rád, ako si v noci na poľskej diaľnici nenechať spod zadku čmajznúť auto. No zlodeji v našom prípade urobili aj niekoľko prešľapov, ktoré sa vymykajú bežnej zlodejskej logike a ktoré na začiatku čiastočne vyvolávali otázku, či za tým nemohlo byť niečo iné než kradež:

1. Ak sa po auto hodlali vrátiť, prečo nechali všetky mobilné telefóny vnútri? Môj i-phone zvonil ešte aj nasledujúce ráno; ak by poľskí policajti prejavili viac záujmu, mohli auto nájsť ešte skôr ako sa znovu aktivoval GPS systém v Mercedese. Čo bránilo zlodejom povyhadzovať všetky telefóny von oknom po ceste do úkrytu?

2. Ak sa po auto vrátiť neplánovali – čo by znamenalo, že im išlo len o cennosti z batožiny – prečo si dali tú námahu (napr. s pyrotechnikou) a prečo toľko riskovali kvôli pár eurám? Mišo je celkom dobre stavaný chlapík a ak by bol čo len o krôčik rýchlejší, ten zlodej by sa veru mal čo obracať. Nehovoriac o tom, že keby Mišo sedel na zadnom sedadle namiesto mojej priateľky, mohol byť rád, že vyviazne živý. A napokon, ak zlodejom skutočne išlo o cennosti z auta, prečo prehliadli detskú sedačku za 200 eur alebo 50 cédéčiek? Prečo sa uspokojili so štvorročným laptopom Toshiba a pár kusmi použitého oblečenia?

3. A vôbec, prečo sa zamerali práve na naše auto? Je pravda, že cudzinci naletia na ich fígle oveľa ľahšie ako domáci, no chcelo by to ozajstného zlodeja-ostrovida, aby dokázal prečítať ešpézetku za daždivej noci pri rýchlosti na diaľnici. A prečo štvorročný Mercedes sedan, keď sa po varšavských uliciach isto preháňa oveľa viac cennejších a okázalejších áut?

* * * * *

Otázky tohto typu sú prirodzené. Ak dlhšiu dobu si si vedomý, že z toho o čom píšeš nie je práve nadšené vedenie policajného zboru ani bezpečnostné zložky. Ak existuje čo i len mála možnosť, že útok súvisel s prácou, chceš to vedieť, lebo nikto nežije sám, a prvoradé je chrániť nevinných ľudií okolo nás, vrátane rodiny, priateľky a zdrojov.

Nakoniec som presvedčený, že išlo o bežnú lúpež. Keby im išlo o moju prácu, zrejme by zobrali telefón, ktorý je plný kontaktov a komunikácie. Keby mi chceli ukradnúť počítač, nemuseli predsa chodiť do Varšavy a ukradnúť kvôli tomu celý mercedes. Čo sa týka tých zvláštnych okolností – podľa toho, čo som sa dozvedel od polície, nikdy nemožno pochopiť každé jedno rozhodnutie zlodejov auta pracujúcich v strese. Možno si uvedomili, že bez kľúča je pre nich Mercedes bezcenný. Možno títo zlodeji nemajú vlastné deti alebo sme sa nezhodli v otázke hudobného vkusu. A možno sme len boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Našťastie sme z toho všetci vyviazli len s postrapatenými nervami a skalopevným odhodlaním už nikdy nikomu na diaľnici nezastaviť. Našťastie takmer všetko, čo som mal na počítači, som mal zálohované inde. Našťastie – navzdory niektorým komentárom čitateľov pod internetovými článkami o našom incidente – sa na ňom nenachádzali žiadne nešifrované citlivé súbory, v ktorých by sa teraz mohli prehrabávať poľskí darebáci (obavy, ktoré som vyjadril na margo svojich zdrojov boli skôr z titulu toho, že v minulosti bohato stačilo, ak sa Kaliňákovci dozvedeli, že som bol vôbec v kontakte s nejakým policajtom – už mal prúser).

Napadá ma možno iba jedno „nanešťastie“. Nanešťastie žijeme v krajine, kde ľudí čítajúcich o podobných incidentoch automaticky napadne – a vzhľadom na nedávnu históriu, nie bezdôvodne – že za tým určite stoja štátne orgány. 

Tom Nicholson

Tom Nicholson

Bloger 
  • Počet článkov:  63
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Novinár, ktorému chýba písanie. Prípadne námety na články posielajte prosím na loveniegoril@gmail.comO.Z. Pod Povrchom 2924875041/1100 Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu