Kniha Petra Tótha Komando 52: Nepríjemná dávka pravdy

Autor: Tom Nicholson | 30.11.2014 o 22:32 | Karma článku: 12,17 | Prečítané:  8575x

Nová kniha Petra Tótha nazvaná Komando 52 nie je ľahkým ani príjemným čítaním. Ale je to čítanie nepochybne potrebné, ku ktorému by sme mali pristupovať rovnakým spôsobom ako k jedeniu varenej karotky alebo k prechádzke v mrazivom počasí: robíme to, pretože nám to robí dobre.

 

Na Slovensku ma vždy udivovala absencia kníh venujúcich sa moderným dejinám krajiny. Slovensko možno nie je extrémne bohatou ani produktívnou krajinou, no jedna vec, ktorej za posledných 25 rokov vyprodukovalo viac ako dosť sú námety na písanie. Je to fascinujúci spravodajský film, ktorý zahŕňa zmenu režimu, nadobudnutie nezávislosti, obdobie autokracie, politicky motivovaných únosov a vrážd, opätovné otváranie dvier do Európy, odpočúvané byty a pouličné demonštrácie. Ako hudba k filmu by mohol poslúžiť dlhý sŕkavý zvuk – podobný, aký vydávajú dievčatá, keď sa blížia na koniec sexu na pláži či iného parazólikmi a slamkami ozdobeného long drinku – ktorý však v tomto prípade má ilustrovať oligarchov a politikov vyciciavajúcich štátnu pokladnicu až na prach, keďže namiesto slamky majú v hube minimálne bazuku. Pri takom výdatnom gejzíre, z ktorého priam prýštia bizarné, inšpirujúce i tajuplné udalosti, by jeden očakával, že historici si pôjdu nohy dolámať o to, kto napíše tú najlepšiu verziu príbehu tejto krajiny za posledné štvrťstoročie. Tak kam sa dopekla všetci podeli?

Nie je vonkoncom žiadnou útechou, že karavánu historikov-pštrosov, ktorí strčili hlavy do piesku, sa tu a tam podujali viesť politici ako napríklad Mikuláš Dzurinda (ak si nepamätáte knihu Kde je vôľa, tam je cesta, považujte sa za šťastlivcov), Ivan Mikloš (Rewriting the Rules) či Vladimír Palko (Boj o moc a tajná služba); ba práve naopak, keďže tieto narcistické traktáty mali poväčšine zjavnú politickú agendu. Novinári sa tiež chopili lopaty, aby pomohli odkryť zaujímavé fakty a súvislosti, najmä Marián Leško (Mečiar a mečiarizmus) alebo Ľuba Lesná (Únos demokracie). Ale to už bolo dosť dávno a ich archeologické nálezy medzičasom prekryli piesočné duny.

Práve z tohto dôvodu ide o veľkú udalosť vždy, keď sa objaví nová kniha, ktorá má ambíciu zdokumentovať doposiaľ neprebádanú kapitolu našich moderných dejín.

Najšpinavšie operácie SIS

Druhá kniha Petra Tótha nazvaná Komando 52 rozpráva príbeh 52. oddelenia Slovenskej informačnej služby (SIS) v časoch tretej vlády Vladimíra Mečiara, ktorá bola pri moci v rokoch 1994-1998. Autor na slnko vešia niektoré z najzasvinenejších kúskov bielizne tohto oddelenia tajnej služby od momentu jeho vytvorenia v roku 1996 až po jeho rozpustenie o dva roky neskôr, keď bolo jasné, že Mečiarova éra pri vesle sa končí. Zoznam špinavostí zahŕňa politickú sabotáž, nezákonné odpočúvanie, nastraženie prostitútok ako „medových pascí“ na záletných politikov, krádeže, útoky, švindle a všetky možné spôsoby konšpirácie s gangstermi mečiarovskej éry akými boli napr. bratia Diničovci či Róbert „Kýbel“ Lališ.

Zrejme najzaujímavejšie pasáže knihy sa týkajú bizarného sledu udalostí v sídle TV Markíza v septembri 1998, keď sa tlupa sýkorovských gangstrov očividne najatých kontroverzným podnikateľom Mariánom Kočnerom pokúsila prevziať kontrolu nad vtedy najpopulárnejšou televíznou stanicou v krajine, čím rozpútala vlnu verejných protestov, ktorá napokon pomohla opozícii zmiesť Mečiara. Tóth maľuje presvedčivý portrét rôznych záujmov v pozadí tohto puču na prevzatie Markízy, vrátane zlých chlapcov z 52. oddelenia. Pre tých čitateľov, ktorí dodnes veria, že pri tejto vôbec prvej reality šou z dielne Ruskovej televízie išlo len o obchodné záujmy, bude táto kapitola osvietením.

Na druhej strane tí čitatelia, ktorí sú presvedčení, že novinári sú prehnití darebáci, budú nepochybne potešení zistením, že 52. oddelenie najalo dvoch bývalých škrabošov Nového času a platilo im za to, že donášali na svojich kolegov a poškodzovali povesť opozičných strán svojimi „tvrdými“ spravodajskými metódami.

Taká dobrá ako sa len dá

Komando 52 nie je knihou, ktorá by bola bohvieako bohatá na zdroje – aspoň sa to na prvý pohľad zdá. Tóth čitateľovi vysvetľuje, že väčšina záznamov o činnosti „divízie 52“ koncom roka 1998 zhorela vo vatre a zvyšok neskôr v kachliach istej súkromnej rezidencie. Všetko, čo po nej ostalo, sú vraj „útržky a čriepky príbehov“, z ktorých Tóth – za pomoci svedectiev bývalých členov „divízie 52“ a zopár ďalších spravodajských zdrojov – zostavil 10 „fragmentov“, ktoré tvoria jednotlivé kapitoly.

Z tohto dôvodu ako aj kvôli autorovmu rozhodnutiu nemenovať žiadneho z kľúčových hráčov z 52. oddelenia – priemerný čitateľ mohol podľahnúť pokušeniu odvrhnúť niektoré pikantnejšie pasáže knihy ako výmysel, či prinajlepšom ako prikrášlenie skutočností, ktoré nemožno overiť. A to ma privádza k dôvodu, pre ktorý som sa rozhodol tento blog napísať.

Mnohí novinári, a nielen oni, majú na Petra Tótha ťažké srdce, pretože on sám bol niekoľko rokov agentom SIS a zároveň oficiálne pracoval ako novinár. Posledných 100 strán svojej prvej knihy, Bežec, venoval Tóth lešteniu svojho pošpineného štítu, ktoré možno zhrnúť do jedinej vety: on si myslí, že je v poriadku byť špiónom a súčasne námezdným literátom. Nesúhlasím s ním, pretože som presvedčený, že novinár by mal zhromažďovať informácie s jediným cieľom, a tým je ich zverejnenie.

No nech si o Tóthovej povesti myslíme čokoľvek, boli by sme sami proti sebe, ak by sme nášmu názoru na autora dovolili zahmliť naše vnímanie toho, čo chce povedať. Podľa rovnakej logiky, táto krátka recenzia nemá byť schvaľovaním profesionálnych prešľapov Petra Tótha ale skôr obhajobou dôležitosti a presnosti jeho knihy Komando 52.

Keďže sám píšem o rovnakých záležitostiach ako Peter Tóth, pri svojej práci som sa skutočne stretol s mnohými z tých, ktorých príbehy sú zaznamenané v knihe Komando 52. Aj ja som sa dopočul o prostitútkach na výplatnej listine 52. oddelenia, o kontaktoch medzi špiónmi oddelenia a gangstermi od sýkorovcov, aj o novinároch, ktorých oddelenie zamestnávalo či vydieralo. Na dôvažok, v tisíckach strán prepisov telefonických rozhovorov odpočutých v ére Lexovej SIS som našiel rozhovory, ktoré podporujú Tóthovu verziu útoku na TV Markíza, vrátane pasáží, v ktorých sa agenti z 52. oddelenia mali stretnúť so sýkorovským kápom Petrom Čongrádym. Pochopiteľne, nemôžem sa zaručiť za presnosť každej jednej pasáže knihy Komando 52. No na druhej strane som v knihe nenarazil na nič, čo by vyzeralo nesprávne, prifarbené či prehnané; to je samo osebe dosť výnimočné, najmä ak vezmeme do úvahy otrasnú povahu príbehov, ktoré kniha líči.

Ktovie, možno sa raz dožijeme dňa, keď sa slovenskí historici prebudia z kolektívnej kómy a poskytnú nám to, čo všetci tak veľmi potrebujeme – vhľad do či aspoň pohľad na dve veľmi búrlivé desaťročia. Dovtedy zrejme budeme musieť jasať vždy, keď literárna múza nakopne politikov, novinárov a bývalých tajných agentov. Možno je to depresívne, ale kniha Komando 52 je v podstate taká dobrá, ako sa len dá.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?