25 rokov moderného Slovenska: Chabá zmena po desaťročiach protestov

Autor: Tom Nicholson | 30.12.2014 o 16:18 | Karma článku: 11,82 | Prečítané:  3026x

Bývalý minister financií Ivan Mikloš nedávno publikoval blog, v ktorom velebil úlohu svojej strany SDKÚ pri záchrane Slovenska z pazúrov „právnikov“ Róberta Fica a Vladimíra Mečiara. Ako sa dalo čakať, jediná zmienka o korupcii sa týkala jeho politických protivníkov. Z pohľadu cudzinca však dejiny moderného Slovenska vyzerajú predsa len trošku inak. 

 

Jeseň 2014 sa najmä v Bratislave ale aj inde na Slovensku opäť premenila na sezónu demonštrácií, keď do ulíc najväčších miest vytiahli masy ľudí, aby odsúdili štátnu korupciu, podobne ako sa ich rodičia pred štvrťstoročím zmobilizovali, aby skoncovali s komunizmom.

Jeden z týchto protestných pochodov, ktorý spustil ďalší donebavolajúci škandál súvisiaci s verejným obstarávaním, priviedol 27. novembra pred brány parlamentu odhadovaných päťtisíc demonštrantov.

„Je nás tu tak veľa, že ani ten najarogantnejší [politik] nás nemôže ignorovať,“ povedal zhromaždenému davu politický samorast a opozičný poslanec Alojz Hlina; vzhľadom na nedávnu minulosť Slovenska toto konštatovanie pripomínalo skôr zbožné želanie.

Pamätná vlna odporu proti Mečiarovi

Za 22 rokov existencie samostatného Slovenska sa barikády z ulíc miest v istom zmysle nikdy celkom nevytratili a masy demonštrantov sa nikdy celkom nerozišli. Na druhej strane sa táto rozglejená revolta nemá príliš čím pochváliť.

Jej zrejme najsvetlejšie obdobie prišlo v polovici deväťdesiatych rokov, keď desiatky tisícov skandujúcich ľudí opakovane zapĺňali bratislavské Námestie SNP, aby vystavili stopku autoritárskej vláde premiéra Vladimíra Mečiara. V dôsledku jeho nedemokratických vrtochov – počas jeho poslednej vlády tajná služba v roku 1995 násilne uniesla syna vtedajšieho prezidenta a Mečiarovho arcirivala do Rakúska a minister vnútra Gustáv Krajči v roku 1997 zmaril všeľudové hlasovanie, keď na hlasovací lístok nezaradil kľúčovú otázku o členstve v NATO – Slovensko vypadlo z užšieho zoznamu kandidátov na skoré začlenenie do západných integračných zoskupení. K ďalším zdrojom verejného pohoršenia patrila pokútna privatizácia, ktorá previedla štátne aktíva v hodnote miliárd eur do rúk Mečiarových podporovateľov, ako aj nepríjemný pocit, že zo Slovenska sa pomaly ale isto stáva mafiánsky štát (v roku 1997 polícia našla a zneškodnila 141 nástražných výbušných systémov, pričom v roku 1994 ich bolo len 12). Vtedajšia ministerka zahraničia Spojených štátov Madeleine Albrightová v roku 1996 nazvala Slovensko „čiernou dierou na mape Európy“.

Prevažne mladí, mestskí a mysliaci demonštranti videli v Mečiarovom postoji „štát, to som ja“ rovnakú aroganciu, ktorá im prekážala na komunistickej štátostrane, a obávali sa, že by mohol nadobro vykoľajiť slovenský integračný vlak. V prelomových voľbách v roku 1998 sa voličská účasť vyšplhala na dnes neuveriteľných 84% a z volebných urien vypadla mohutná dvojtretinová väčšina v prospech protimečiarovskej opozície.

Pramalá zásluha na integrácii

Mečiarov nasledovník, prozápadne orientovaný a k trhovej ekonomike priateľský Mikuláš Dzurinda, sa najmä spočiatku mohol spoľahnúť na masívnu podporu verejnosti, ktorá mu prišla veľmi vhod, pretože Mečiar po sebe zanechal hospodárstvo v totálnom rozvrate – deficit platobnej bilancie vo výške 11 percent HDP, 30-percentné úroky na vládne dlhopisy, štátne banky na pokraji zrútenia, a najväčšieho zamestnávateľa v krajine – košické oceliarne – v platobnej neschopnosti. V zúfalej snahe zastaviť hroziaci kolaps Dzurindov kabinet uťal vládne výdavky, priškrtil sociálne dávky a uvoľnil ceny; tieto opatrenia v roku 2001 vyhnali nezamestnanosť k 20%, čo bola v tom čase najvyššia miera v Európe.

Hospodárska mizéria do ulíc priviedla iný typ protestujúcich; tentoraz išlo predovšetkým o starších vidiečanov a odborárov, ktorí v postmečiarovskej trme-vrme stratili najviac. Ako to už chodí, aj tento dav si našiel svojho führera. Stal sa ním Róbert Fico, mladý a výrečný právnik potichučky financovaný podnikateľmi, ktorí si počas Mečiarovej vlády nahrabali najviac a ktorí pochopili volanie davu po menej pästiarskom a najmä chrapúnskom štýle politiky.

Po založení vlastnej sociálnodemokratickej strany Smer v roku 1999 sa Fico zameral na predaj štátom riadených verejných podnikov európskym investorom akými boli Deutsche Telekom, Ruhrgas a Electricité de France, ktorú podľa neho sprevádzala masívna korupcia. Zároveň kritizoval Dzurindu za to, že stavia integráciu krajiny nad blaho ľudí a vedie Slovákov do Európy „s holými zadkami“.

Korupcia zabíja

Fico voľby v roku 2002 síce nevyhral – jeho podnikateľský plán bol zrejme príliš priehľadný pre zotrvačného slovenského voliča – no výsledkom jeho populistických útokov bola iba tesná trojsedadlová väčšina v parlamente pre druhú vládu Mikuláša Dzurindu, hoci tá prvá zachránila hospodárstvo a priviedla Slovensko do EÚ a NATO.

Napriek očividnej krehkosti sa stredopravá vládna koalícia s vervou pustila do ambicióznych reforiem v oblasti daňového a dôchodkového systému, zdravotníctva a trhu práce. Zahraniční investori sa začali do krajiny priam hrnúť, pumpujúc peniaze predovšetkým do automobilového priemyslu, kde KIA/Hyundai a Citroën vybudovali dve továrne, každú v hodnote 700 miliónov eur. Do roku 2007 dosiahol ročný rast HDP mieru 10.4%, na ktorý so závisťou a z úctyhodnej vzdialenosti hľadela celá Európa.

Avšak priestor na manévrovanie v parlamente sa postupne zmenšoval a už v roku 2005 vládna koalícia závisela na nezávislých poslancoch a prebehlíkoch z opozície, ak chcela prijať potrebné zákony. Fico opäť zacítil príležitosť, kritizujúc údajnú korupciu pri privatizačných predajoch, kupovanie hlasov v parlamente a úplatné partnerstvo medzi dzurindovcami a kapitálovou skupinou Penta, ktorú Fico prekrstil na „neoficiálneho štvrtého člena vládnej koalície“.

Ficova propaganda napokon dokázala reformami unavených voličov presvedčiť natoľko, že ho v roku 2006 posadili na kozlík vládneho hintova ťahaného párom po moci bažiacich somárov – bývalým premiérom Mečiarom a nacionalistickým vodcom Jánom Slotom, ktorý svojho času v jednom zo svojich povestných verejných alkoholických záchvatov nabádal Slovákov, aby „nasadli do tankoch a zrovnali Budapešť so zemou“. Ficovi európski partneri z tohto čudesného záprahu neboli práve nadšení a Fico sa po zvyšok volebného obdobia mal čo obracať, aby skrotil tvrdohlavý párik a uhájil vlastnú stranu pred obvineniami z masívnej korupcie, ktorá mala tentoraz sprevádzať procesy verejného obstarávania a čerpanie štrukturálnych fondov EÚ.

Finančná kríza, ktorá prepukla v roku 2008, spláchla Ficovu vládu rovnakým potrubím, ktorým sa pred ňou i po nej do politickej žumpy pobralo mnoho kabinetov po celej Európe. Dzurindova stredopravá garnitúra v roku 2010 dostala zatiaľ poslednú šancu prevziať opraty, tentoraz v podobe štvorzáprahu pod vedením bývalej profesorky sociológie Ivety Radičovej (Dzurindov štít bol príliš pošpinený obvineniami z korupcie, aby ho viedol). No skôr ako sa Radičovej mandát dostal do polovice, zasiahla ju katastrofa.

Na Vianoce 2011 sa na internete objavil spis, ktorý obsahoval záznamy z údajnej sledovacej operácie tajnej služby z roku 2006. Prepisy údajných rozhovorov medzi zástupcom skupiny Penta, ministrom Dzurindovej vlády, vyššou úradníčkou Fondu národného majetku a ďalšími vládnymi predstaviteľmi obsahovali mrzké odkazy na miliónové provízie, zmanipulované štátne zákazky a úplatky pre poslancov parlamentu. Zdalo sa, že politický establišment Slovenska sa za Dzurindovej druhej vlády stal termitiskom osobných záujmov.

Obsah spisu – ktorého pravosť opatrne potvrdil nielen minister vnútra ale aj samotná Radičová – rozpútal ďalšiu vlnu protestov po celej krajine. V Bratislave dav zaútočil na parlament a zrejme po prvýkrát v dejinách Slovenska utŕžili príslušníci poriadkových síl zranenia dlažobnými kockami z rúk mladých demonštrantov. Na ďalšej demonštrácii pred úradom vlády sa objavila bábka symbolického obesenca v životnej veľkosti. „Čo ja s tým všetkým mám spoločné?“ pýtala sa Radičová, kým polícia vybavená štítmi vytvárala bezpečnostný kordón okolo sídla jej kabinetu.

Voliči, znavení sériou korupčných škandálov, očividne neboli pripravení dať ktorémukoľvek pravicovému politikovi výhodu pochybnosti a v bleskových predčasných voľbách na jar 2012 vrátili k moci Ficov Smer-SD, ktorý sa v parlamente dodnes môže oprieť o pohodlnú väčšinu. Po prvýkrát od roku 1989 si Slovensko „zaslúžilo“ vládu jednej strany.

Gauneri

V posledných týždňoch a mesiacoch však Fico, sužovaný dlhotrvajúcimi zdravotnými problémami, vyzerá byť z politických šarvátok rovnako otrávený ako ostatní jeho krajania. Po vcelku sľubnom začiatku svojho druhého vládneho mandátu – vrátane plánovaného rozpočtového deficitu na rok 2015 pod 2% HDP, ktorým sa snažil vylepšiť ciele stanovené Európskou úniou – sa pokúsil spustiť na rozbúrené politické more vlastný záchranný čln v podobe kandidatúry na úrad hlavy štátu, ktorý ponúka pokojnejšie, suchšie a teplejšie miestečko. No napriek všetkým očakávaniam dostal v marcových prezidentských voľbách na frak od politického zelenáča Andreja Kisku; odvtedy jeho obľúbenosť medzi ľuďmi klesá a okruh jeho najbližších bombardujú množiace sa indície o korupčných praktikách.

Najčerstvejší škandál, ktorý vyústil do zatiaľ poslednej vlny verejných demonštrácií, vyplynul z odhalenia, že štátne nemocnice nakupovali predražené CT prístroje od súkromných sprostredkovateľov s väzbami na vysokopostavených predstaviteľov Smeru-SD. Fico reagoval preňho netypickým dôrazom a vynútil si rezignáciu podpredsedníčky parlamentu, ministra zdravotníctva, riaditeľov štyroch nemocníc a napokon aj predsedu parlamentu. „Nikomu nedovolím špiniť moje meno ani meno mojej strany,“ napísal na svojom facebookovom profile.

Na bratislavskom Námestí SNP, ktoré za posledných 25 rokov vytvorilo kulisu pre nespočetné verejné protesty, sa starnúci katolícky kňaz Anton Srholec ujal mikrofónu, aby tisíckam prihliadajúcich odovzdal odlišné posolstvo. „Dvadsaťpäť rokov po revolúcii [z novembra 1989] je Slovensko opäť na barikádach,“ povedal zhromaždenému davu. „Prinavráťme demokracii ducha, ktorého jej títo gauneri ukradli.“

Tlmený potlesk, ktorý po jeho slovách nasledoval, akoby vyjadroval rešpekt ľudí voči morálnemu kreditu kazateľovej osobnosti (v päťdesiatych rokoch bol Srholec za pokus o emigráciu odsúdený na 12 rokov ťažkej práce v uránových baniach, z ktorých si desať odkrútil) no zároveň ich pochybnosti nad tým, či je vzkriesenie, po ktorom volal, ešte vôbec možné. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?