Tri pravidlá slovenskej krčmovej kultúry

Autor: Tom Nicholson | 31.12.2014 o 7:01 | Karma článku: 12,40 | Prečítané:  37058x

Vraví sa, že ak na Slovensku niečo potrebujete, najlepšie je ísť do krčmy. Hľadáte kohosi, kto vám pomôže s rúbaním dreva na zimu? Niekoho, kto by vám vytlačil letenky? Či kohosi, kto by mohol vedieť, kam sa vám zatúlal pes? Choďte do krčmy! Takže kam pôjdete, ak chcete pochopiť naturel Slovákov? Nuž prirodzene, do krčmy.

 

Moji rodičia (obaja už nosia na chrbte sedem krížikov) ma počas vianočných sviatkov prišli navštíviť z Anglicka. Na Štedrý deň som vzal otca (mamu nie, keďže sa nikdy neskamarátila s alkoholom, cigaretami ani oplzlosťami) do miestnej krčmy vo Svätom Jure. Približne štyridsať štvorcových metrov verejného priestoru, kam sa pri plnej vyťaženosti vojde 26 hostí. Dve gitary sprevádzané potrundženou basou. K tomu rozhorúčené kachle a podráždená barmanka.

„Jéééééj,“ zhúkol na nás Peter, jeden z miestnych flamendrov. „Máš tu otca, poďte sem.“ Nuž sme sa natisli k jeho stolu, kým on nelenil a objednával pijatiku. „Povedz otcovi, že som najebaný jak Talian.“

Môjmu otcovi to prišlo natoľko smiešne, že si neskôr pri večeri neodoprel a zopakoval túto drobnú príhodu ako dobrý vtip. A kým gitaristi vybrnkávali Krylove songy, kachle stále príjemnejšie sálali a miestne barové mušky sa norili do opitej diskusie, ktorá miestami prerastala do hotovej burzy všakovakých vtipov, uvedomil som si, že scéna musí otcovi prísť ako stránka vytrhnutá z bedekra, ktorý Slovákov opisuje ako pohostinných, veselých a pracovitých.

No keďže som tu prežil 22 rokov, vedel som aj to, ako málo môj otec rozumie prúdom, ktoré tečú pod povrchom. Počas niekoľkých ďalších hodín – v prestávkach medzi všeobecným veselením – som ho preto oboznámil s nasledujúcimi základnými pravidlami slovenskej krčmovej kultúry.

Nerieš

Moja obľúbená krčma vo Svätom Jure je akousi spoločenskou miestnosťou, či skôr verejnou obývačkou, kde sa miestni cestou z práce zvyknú zastaviť aj s deťmi, hlavne v lete. Na tom nie je vôbec nič zlé, keďže to najmä mladším ženám dáva dôvod zavítať do spoločnej obývačky a odľahčiť miestami zadubenú atmosféru vytváranú staršími štamgastmi. No ako v každej krčme aj tu ide predovšetkým o pijatiku, čo v kombinácii s deťmi občas vedie k nechutným scénam.

Pred niekoľkými rokmi istý domáci, o ktorom celá dedina vie, že rád šoféruje opitý, zaparkoval pred obývačkou svoj tereňák a kolísavo vplával dnu, aby si s kamošmi dal ešte zopár drinkov. Jeho 11-ročná dcéra sedela na sedadle spolujazdca, kým on objednával jedno pivo za druhým a chrlil zo seba nezrozumiteľné vtipy. Napokon malá vystúpila z auta a vkročila na terasu celá v slzách. „Ocko, prosím ťa, už nepi, odvez ma domov,” vzlykala, ledva zo seba súkala slová. Odbil ju mávnutím ruky a vrátil sa k svojmu pivu.

Vo všeobecnosti ctím zásadu „ži a nechaj žiť“, ale toto bolo aj na mňa príliš. Prisadol som si k nemu a naliehal, aby dcéru odviezol domov. „Nikto z nás ťa tu nechce, nikto z nás sa na toto nevládze dívať, správaš sa ako totálny kretén,“ povedal som mu, cítiac, ako sa mi do tváre hrnie zlostná krv.

Najskôr div že z nôh nespadol, no napokon po niekoľkých minútach rozpačitého koktania vstal a pobral sa preč. Vrátil som sa k priateľom a vytiahol svoj mobil. „Koho voláš?“ spýtal sa ktosi potichu. „Políciu,“ odpovedal som. „Už ma nebaví pozerať sa, ako svoje decko rozváža ožratý.“ Môj spoločník mi na rameno položil ruku na znak nesúhlasu: „Nerieš to,“ povedal.

Tentoraz som bol na rade ja, aby som vystrúhal prekvapenú tvár. Tam, kde som vyrástol, sa netolerovali chronickí opilci, ktorí za volantom ohrozovali životy detí, a nepovažovalo sa za hanbu takého ožrana nahlásiť polícii, najmä ak išlo o recidivistu. No tu očividne panoval iný mrav. Dokonca aj ostatní hostia, ktorých sa môj úmysel nijako netýkal, potriasali hlavami – nie nahnevane, skôr zhovievavo, s výrazom pána domu, ktorého šteňa sa práve učupilo uprostred obývačky.

Táto príhoda sa mi vryla do pamäti, pretože sa domnievam, že vypovedá mnohé o tom, ako funguje slovenská spoločnosť. Odvtedy som ju rozpovedal mnohým ľuďom v nádeji, že mi povedia svoj názor na vec; vysvetlenia, ktoré mi poskytli, sa dajú zhrnúť asi takto: ľudia svojim susedom neradi spôsobujú problémy, pretože sa boja, že sa im to vráti ako bumerang v podobe dlhoročných nepríjemností.

Ak skutočne ide o celonárodnú povahovú črtu, vysvetľuje to, prečo má Slovensko takú prebujnenú korupciu a pritom tak zúfalo málo „hvizdošov“, teda ľudí, ktorí sú ochotní podstúpiť riziko a upozorniť na ňu. Nejde pritom len o to, že ľudia sa okúňajú povedať to, čo vedia; ide hlavne o to, že Slovákom vo všeobecnosti chýba prirodzený inštinkt otvoriť si hubu.

Nemachruj

Zo základného prikázania „nehas, čo ťa nepáli“ logicky vyplýva, že na verejnosti sa o iných nerozpráva v zlom, pokiaľ sa nenachádzate medzi priateľmi. „Ja sa aj dnes vždy poobzerám, kto je okolo mňa, skôr než si otvorím hubu,“ vysvetlil mi jeden zo starších našej obývačky. „Za komunizmu si si vždy musel dávať bacha na tristokorunových,“ dodal, narážajúc na príslušníkov tzv. pomocnej stráže verejnej bezpečnosti. Pravda, to neznamená, že nikto si v krčme netrúfne brýzgať na blížneho svojho; iba to, že svoju kritiku patrične zaobalí.

Ak jestvuje niečo, čo miestni štamgasti neznášajú, je to chvastúnstvo. Istý chlapík, ktorý za komunizmu emigroval do Švajčiarska, sa po roku 1989 vrátil domov s kuframi plnými peňazí, aby si postavil taký menší tádžmahál vysoko nad skromnejšími príbytkami ostatných obyvateľov. Nie je to v jadre zlý chlapík, no trpí utkvelou a značne mylnou predstavou, že je všeobecne obľúbeným členom miestnej partie. Cestou domov často pred krčmou odparkuje svoj Mercedes a dá si zopár pív. Treba uznať, že zatiahne rundu pre každého, kto sa práve nachádza v jeho dosahu; to však bohato vyvažuje otravným zlozvykom fanfarónsky prezentovať svoje názory, ktoré má takrečeno na všetko. Okrem toho má nešťastný zvyk nosiť hodvábny šál a nešetriť drahou kolínskou. Tým posledným si vyslúžil svoju prezývku Pitralon – prirodzene, vyslovovanú s potuteľným chichotom až po tom, čo vytiahne päty z obývačky – po jedinej smradľavej vode po holení, ktorú bolo za komunizmu v obchodoch dostať. Ešte otravnejší je jeho zlozvyk kupovať si pri bare lacné mäkké marsky a následne ich strkať do škatuľky od červených marlboriek, ktorú má vždy poruke. „Načo machruje?“ pýtajú sa ľudia nechápavo.

Tí menej majetní chvastúni (nezabúdajme, že peniaze stále majú moc zavrieť ostatným ústa) sa na pranieri ocitajú bez väčších okolkov. Jeden taký nešťastník, ktorý sa u nás pravidelne stáva terčom posmechu, je istý penzionovaný bývalý člen futbalového zväzu, ktorý má príšernú záľubu v hlasnom komentovaní každého futbalového prenosu ako keby mal patent na futbal. To, že nosí ceruzkové fúziky, ktoré si farbí havraňou čerňou napriek tomu, že už má dávno po šesťdesiatke, mu tiež príliš nepomáha.

Dva dni pred Vianocami tento neborák priniesol do krčmy zopár fliaš vlastného vína na chválenkársku ochutnávku. Je pravda, že víno bolo otrasné, no zvuky predstieraného zvracania, ktoré pri jeho pití vydávali štamgasti, boli skrátka kruté a ešte viac zosilneli po výrobcovom oznámení, že jedna z odrôd získala medailu na súťaži v Paríži. „Táto fľaša má 19 rokov,“ vysvetľoval zápalisto, na čo vzápätí prišla svižná odpoveď: „Veru, úplne cítim v hrdle ten prach.“ „Nuž viete, to nie je víno na popíjanie, skôr na privítanie a rozlúčenie sa s hosťami,“ nedal sa futbalový génius, no bič beztak zaplieskal na konci: „Rozlúčenie alebo vyhnanie?“

Rozuzlenie prišlo veľmi rýchlo, keď pohár tohto hrozného moku ponúkli nášmu krčmárovi, ktorý už má na zadnici vytetované DKP číslo a onoho dňa väčšinu svojho prepitného zinkasoval vo forme štamprlíkov fernetu. Výsledkom ochutnávky bol urputný 45-sekundový zápas s dávivým reflexom. „Pozri, veď ty si ho otrávil,“ rehotala sa celá krčma. Nevinný vinár pozbieral svojich päť bobúľ a vytratil sa kade ľahšie.

Keď si uvedomím, ako veľmi bežní Slováci nenávidia chvastúnstvo, je večná škoda, že reformátorský talent Ivana Mikloša k masám neprehováral ústami človeka, ktorého na hony nepredchádza vôňa drahej kolínskej a kto sa nevyjadruje ako keby zožral všetku múdrosť sveta. Na druhej strane je rovnaká škoda, že populisti ako Mečiar, Slota či Fico okrem daru krčmovej reči neoplývali aj nejakým iným talentom.

Pomáhaj

No aj krčmová minca má dve strany; tou druhou – a často odvrátenou – je zmysel pre toleranciu a spolupatričnosť. Ak strávite v miestnej krčme dostatočne dlhý čas a oboznámite sa s príbehmi pravidelných návštevníkov, uvedomíte si, že v nej pretrváva duch spoločenstva, ktorý sa z anglických či kanadských krčiem už dávno vytratil.

V októbri som kúpil od miestneho lesníka zopár kusov guľatiny na kúrenie v zime, keďže moja definícia chvastúnstva platí aj pre cudzincov, ktorí radi kúria výlučne plynom. Súčasťou našej dohody bolo, že kmene popíli vlastnou reťazovou pílou. No večne mal na práci niečo iného a drevo pred mojou bránou sedelo už pekných pár týždňov.

Spočiatku mi príliš nevadilo čakať. Čoskoro som si však všimol, že ľudia, s ktorými občas zdieľam našu obecnú obývačku, sa začali pozastavovať nad mojou zdanlivou neschopnosťou postarať sa o svoje veci. No namiesto toho, aby som vybehol na hromadu dreva so svojou elektrickou pílou, som ďalej čakal, pretože som bol zvedavý, čo bude ďalej.

Týždeň pred Vianocami si ma vzal bokom istý chlapík, ktorý sa ku mne nikdy predtým príliš nemal – krčmový veterán, ktorého otec mal nejakú nešpecifikovanú funkciu za čias nacistického slovenského štátu – a oznámil mi, že zajtra spracujeme to moje drevo. Na druhý deň sa ukázalo, že netáral len tak do vetra. Ako sme tak pracovali, postupne prikvitli ostatní susedia; niektorí občas podržali poleno, iní naložili fúrik a ďalší len tak postávali a robili nám spoločnosť. Skôr než udrelo poludnie bolo po robote a my všetci sme sa zišli v krčme, kde sme sa podelili nielen o pár pív ale aj o pocit uspokojenia nad vyriešením obecného problému.

Za osem rokov, čo žijem vo Svätom Jure, som zažil mnoho podobných prejavov veľkodušnosti; miestni ľudia mňa samého tolerovali s rovnakou veľkorysosťou napriek tomu, že nás nespája spoločná kultúra, reč ani minulosť. Časom som pochopil, že práve toto je tá najlepšia stránka života na Slovensku – že miestna krčma je stále vyhňou, kde sa kuje duch spoločenstva a kde sú naše vlastné poklesky a nezdary prehliadané, kým my sami prispievame svojou troškou – akokoľvek malou – k spoločnému dobru.

Peter – ten, čo bol „opitý ako Talian“, keď sme ho s otcom stretli v krčme – je ukážkovým príkladom. Hoci už má päťdesiatku za sebou, stále žije sám s malým psíkom menom Barborka, ktorého vždy bráva so sebou do krčmy. Psík je to roztopašný a má vo zvyku oňuchať každého prišelca. Peter neustále napomína Barborku, aby neotravovala štamgastov, hoci je nad slnko jasnejšie, že mu je proti srsti, aby sa s jeho milovaným psíkom maznali iní ľudia.

Minulé leto Barborku zrazilo auto. Nehodu prežila, no kým sa z nej vylízala, Peter chodil ako bez duše. Jedného dňa, keď sme sedeli na terase, sa z toho rozplakal. „Vieš, samota je hrozná vec,“ povedal mi, kým slzy ako hrachy stekali po jeho tučnom nose.

Neviem, či slovenská nátura v sebe vôbec niekedy objaví liek na korupciu alebo imunitu voči prázdnemu populizmu. Ale viem, že stále ponúka hojný pocit spolupatričnosti a široké pochopenie pre ľudskú krehkosť – a to vôbec nie je málo. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?