reklama

O Slovensku, ktoré nik nechcel

Tento mesiac som konečne začal navštevovať gymnáziá okolo Slovenska. Cieľom je hovoriť s mladými ľuďmi o korupcii a o tom, čo sa s ňou sa dá robiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (162)

* * * * *

Na začiatku to nevyzeralo dvakrát sľubne.

Vystúpenie na súkromnom gymnáziu ŠOS Elba v Prešove som pôvodne naplánoval na 26.marca spolu s účasťou na diskusii s Danielom Lipšicom, ktorá sa mala konať deň predtým v Levoči. Keďže som mal byť už tak blízko, uvažoval som, že skočiť do Prešova by znamenalo len pár hodín navyše. Ale nerátal som s povestnou nespoľahlivosťou politikov. Zradcom bolo Lipšicové oko, ktoré si vyžiadalo operáciu len pár dni pred Levočským stretnutím. Diskusia sa zrušila. A tak mi neostalo nič iné, len cestovať do Prešova na otočku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

25. marca som učil v Bratislave do siedmej večer, na ďalší deň som zase mal učiť na Ekonomickej univerzite už o tretej poobede. Do Prešova som vyrazil v snežnej búrke. Zastavil som sa doma vo Svätom Juri, aby som vyvenčil psov, urobil si kávu a zbalil zubnú kefku. Potom naspäť do auta, kde bolo na mieste šoféra stále teplo.

Nechcem chváliť svoje tempo a hlavne nie cenu postavenia slovenských diaľnic, ale dostať sa do Prešova za štyri hodiny v nepriaznivom počasí mi stále pripadá ako zázrak. Bolo po polnoci, cesty tiché a plné snehu, musel som zastaviť auto ,aby som prišiel na to, ako sa dostať do dohodnutého penziónu. Zrazu bolo moje zrkadlo plné modrého svetla, lebo som vraj zastaval na prechode pre chodcov. Počasie sa začalo meniť. Namiesto dokladov a peňazí, policajt chcel len vedieť, čo hľadám. Potom sa somnou zviezol zopár kilometrov ku dverám penziónu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Majiteľ penziónu ma čakal, i keď bolo po polnoci. Nalial mi hruškovice, zapísal údaje a spýtal sa, čo tu robím. Po vysvetlení mi hovoril, že roky žil v Nemecku, a pred rokom sa vrátil na Slovensko. „Som veľmi smutný z toho, čo sa tu deje. Pravdupovediac, keby sa dalo, vrátil by som sa do Nemecka."

Druhý deň ešte hustejšie snežilo. Škola Elba sa vraj nachádzala na nejakom sídlisku. „Nemáte šancu to nájsť," povedal 66-ročný otec majiteľa penziónu. „Idem s Vami." A tak druhý krát počas dvanástich hodín v Prešove ma cudzí človek viedol cez zasnežené cesty bez osobného prospechu. Práve naopak - keď ten milý postarší pán vystúpil z môjho auta pri škole, všimol som si, ako sa na jeho kabát prilepilo zopár hranoliek, čo zostali po precestovanom večeri na sedadle. So zahanbením som mu ich z kabáta pozbieral.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už bolo deväť. Riaditeľka školy ma už čakala vonku. „Ste presný," pochválila ma, nevedomá nič o doprovode a prilepených hranolkách. Vošli sme dnu, kde ma čakalo zhruba 50 študentov v preplnenej triede. A už sa to začalo.

* * * * *

Ešte predtým ako som vyrazil na cestu po slovenských gymnáziách, bol som si vedomý, ako to môže zvonka pôsobiť. Že si predstavujem seba samého ako nejakého spasiteľa, že trpím mesiášskym komplexom. Alebo, že čo mňa do toho, interného slovenského problému. Slovensko sa nachádza v takom hlbokom marazme, že všetci, ktorým skutočne záleží na osude tejto krajiny, musia ignorovať posmešné a neprajné pripomienky. Lebo ide o príliš veľa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno som čítal o židovi Viktorovi Franklovi, ktorý prežil 3 roky v nacistických vražedných táboroch. V roku 1946 vyšla jeho kniha „Man's Search for Meaning". V nej písal, že jediný rozdiel medzi tými, ktorí tábor prežili a ostatnými bol len v tom, že boli schopní vytvoriť nejaký zmysel aj počas najväčšieho utrpenia. „Všetko sa dá zobrať človeku okrem jednej vec," písal. „Ide o poslednú z ľudských slobôd - vybrať si osobný postoj bez ohľadu na okolnosti. Vybrať si vlastnú cestu."

Pre Frankla, kľúčom k prežitiu bolo, že nestratil nádej; že bol schopný si predstaviť svoj život po vojne, ktorý bude od neho ešte niečo chcieť. Či už je to jeho dieťa, ktoré potrebuje svojho otca, či dôležitá práca, ktorá ostala nedokončená. Podstatné bolo, aby človek cítil zodpovednosť k niečomu väčšiemu než len k sebe samému. Zo skúsenosti z nacistických táborov, Frankl prišiel na svoju životnú tézu ako psychológ - hlavná ľudská životná motivácia („drive") nie je šťastie, ale zmysel.

Franklov príbeh ma veľmi zaujal, lebo sa mi zdá, že na Slovensku teraz trpíme krízou zmyslu. Dá sa to prezentovať rôzne. Zmyslu toho: Prečo máme platiť (teraz ešte vyššie) dane, ak štát ich nevie hospodárne využiť. Prečo si máme isť voliť, keď vidíme že „nami" zvolení poslanci a ministri haja všelijaké záujmy, len nie tie naše. A nakoniec to najhoršie: Prečo mám ja ako mladý človek zostať na Slovensku, ak táto krajina vo viacerých a pre mňa podstatných veciach nefunguje?

Ako určite veľa z vás, viem niečo o márnosti života. Hrabem sa ako novinár denne v špine, roky píšem články, dokonca aj knihu, ale nič sa v tej politike nemení. Zároveň som sa vždy cítil na Slovensku pomerné šťastný, určite viac ako keď som žil v Kanade. Cítim vo svojich kostiach, že Frankl mal pravdu, a že každý z nás je spokojnejší keď hľadá zmysel, než keď vyrazí na cestu po najnehmatateľnejšiu korisť: šťastie. A rovnako cítim, že predtým ako pôjdeme do boja so spoločenským javom ako je korupcia, musíme odpovedať na jednu otázku: Aký zmysel ma Slovenská republika? O čom má byť táto krajina?

* * * * *

Priznám sa, nemám vo všetkom úplne jasno. Je to ako nedokončený scenár, ktorý sa neustále mení a zlepšuje. Aj keď som išiel do Prešova, cestou som si prechádzal tie hlavné črty, myšlienky a ako ich podávať ľudom vo veku, keď sami so sebou majú dosť veľké starosti. Ale takto nejako to znelo:

1. Korupcia je všade vo svete, ale zároveň v každej krajine je to výsledok iných pomerov, má iné korene. Musíme prísť na tie korene na Slovensku, ak chceme s našou korupciou niečo robiť.

2. Na Slovensku je korupcia vo veľkej miere dôsledok toho, že verejný priestor je dlhodobo zanedbávaný (pod týmto priestorom sa rozumie všetko, čo sa netýka len nás a našich najbližších). Tu možno uviesť zopár veci:

a. Slováci neboli dlhodobo zodpovední za stav verejného priestoru (zodpovedné boli nadradené národy ako Maďari, Rakúšania, Česi, Nemci). Preto je dodnes pre Slovákov neprirodzené starať sa o veci verejných.

b. Dodnes Slováci žijú ako národ kmeňov (rodina, kamaráti, spolužiaci atď.) Cez kamarátov alebo cez známosti sa stále vybavujú aj služby, ktoré by normálny štát mal poskytnúť férovo. Málokto verí, že formálne pravidla právneho štátu (na súdoch, v prijímacích procesoch atď.) v praxi môžu fungovať.

c. Rozsiahle výtlky na cestách, špina na verejných priestranstvách, laxný prístup úradníkov, drzé správanie sa čašníkov a iné príklady slovenského „pohostinného" priemyslu prehlbujú pocit, že verejný priestor je nefunkčný a že sa s tým nedá nič robiť. Ľudia preto skôr rezignujú a venujú sa svojim vlastným veciam. Potvrdzujú škodlivé porekadlá typu „nehas to, čo ťa nepáli."

d. V tomto opustenom a nefunkčnom verejnom priestore sa udomácnili všelijaké škodlivé zvieratá (oligarcha, mafián, vybavovač, špekulant), ktoré je teraz ťažko odstrániť.

3. Ak chceme tuto situáciu zachrániť, treba siahať po symboloch a momentoch spojené so zrodom Slovenskej republiky, ktoré nás môžu inšpirovať a dávať naším pokusom zmysel. Ale práve také nemáme, lebo moderný slovenský štát sa zrodil bez verejnej legitimácie (absencia referenda), a proti vôli väčšiny vtedajších občanov. K tomu pár veci:

a. Aj preto možno Slováci nespievajú, keď sa hrá ich národná hymna (oproti iným národom, akú sú Briti, alebo iné krajiny, ako je Kanada). Nenastal totiž žiadny moment, keby by sme si vytvorili prirodzený vzťah ku modernému slovenskému štátu, ani ku svojej hymne. Chýbal štátotvorný akt. Chýba preto aj pocit vlastenectva medzi bežnými ľuďmi.

b. Píše sa, že jediné, čo treba na víťazstvo zla je, aby dobrí ľudia nič nerobili. Slováci nie sú ani lepší, ani horší ako iné národy na svete. Ale často krát dobrí ľudia v tejto krajine nerobia to, čo by mohli - v rôznych otázkach elementárnej spoločenskej spravodlivosti - lebo na Slovensku chýba elementárna, nepísaná dohoda o tom, čo sa tu má strpieť a čo nie. Čo sú naše vzájomné povinnosti - nie ako kamaráti alebo známi, ale ako občania Slovenskej republiky. Chýba nám občianska istota a energia, ktoré dáva štátotvorný akt.

4. Treba aj umelo vytvoriť nejako štátotvorný akt. Možno to znie smiešne, 20 rokov po „osamostatnení" Slovenska. Ale táto naša súčasná morálna kríza nám ukáže, že nemorálni ľudia nám uniesli náš verejný priestor. Iba silný ťah na opačnú bránku môžu situáciu otočiť. Preto sa treba vrátiť k veciam, čo sú pre iné krajiny samozrejmosťou. Aké hodnoty má zastávať naša krajina? Ako môžeme vytvoriť zmysel a žiť zmysluplne životy v našom súčasnom absurdistane?

* * * * *

Vážený čitateľ, tak ako vy, aj moji poslucháči v Prešove ma vypočuli. Bol som dojatý, sú to ťažké myšlienky a 90 minút je dlhá doba pre teenagera. Ale bola medzi nimi aj silná partia futbalistov, ktorá hráva aj vonku. Ja som v športovcov vždy veril. V ich partií som našiel zopár jednotlivcov, ktorých pohľady hovorili - som ochotný ťa počuť, kým ma neoklameš. A tak sme nastolili otázku - čo ďalej? Ako môžu oni prispieť k nových pomerov? O čom má byť moderný slovenský štát?

„Spravodlivosť," povedal futbalista v Prešove. „Rovnaké pravidlá pre všetkých."

Druhý deň som sa ocitol pred 200 študentmi v Spojenej škole gymnázium v Novákoch. Bál som sa, že ich stratím, aj zložitosťou témy ako aj ich počtom vo veľkej sále. „Česť," povedala jedná slečna. „Odvaha," dodala druhá.

Poobede som išiel do Považskej Bystrice. Aj tam bola preplnená sála, aj tam mali záujem. „Súdržnosť." „Láska." „Schopnosť sa spojiť za dobrý účel" (ok, priznám, to posledné znelo od aktivistu Juraja Smatana).

* * * * *

Je to veľmi skoro. Na budúci týždeň mám isť do Hlohovca, Popradu a Levoče, do konca mesiaca do kopec iných miest, vrátane 6. apríla na diskusiu do Levoče s Lipšicom a jeho operovaným okom. Ale na mne títo študenti už nechali takú hlbokú stopu, akí sú ako skoro-prvovoliči už zbehlí vo verejných otázkach, a ako im záleží na ich Slovensku. Sú zdeprimovaní, samozrejme - zamestnanie a odchod do zahraničia sú otázky, čo rezonujú všade. Ale ak ich vie koktavý Kanaďan 90 minút zaujať na tému korupcia a vlastenectvo, má to predsa potenciál.

Zatiaľ od ochotných študentov zbieram len e-mailové kontakty, ale čoskoro rozbehnem webstránku www.podpovrchom.sk. Má to fungovať aj ako platforma pre gymnazistov okolo Slovenska, ktorí majú natoľko záujem o svoju krajinu, aby písali o hodnotách, o čom by mal byť moderný slovenský štát. Aby pomohli vytvoriť proti-korupčnú kampaň a náladu. Má to byť aj sprostredkovateľ kontaktov, aby aktívna mládež sa necítila tak osamote -do ďalších volieb by som chcel navštíviť väčšinu z 260 gymnázií na Slovensku s rovnakým posolstvom. Webstránka má za ambíciu prispieť k úlohe tvoriť slovenské hodnoty a tým napraviť krivdu z roku 1993.

Je mi jasné, že tu ide len o zlomok problematiky korupcie na Slovensku. Ale nevadí. Nech Transparency International sa venuje transparentnosti, nech Aliancia Fair-Play rieši súdnictvo, nech o.z. Manageria rieši otázku ako dostať lepších ľudí do verejného života. Nech sa každý venuje tomu, čo vie. Ja to vidím ako výzvu vytvoriť spoločenský akt medzi mladými ľuďmi na Slovensku, čo môže nakoniec byť štátotvorný.

Pred mesiacom, vaše reakcie k podobnému moju blogu viedli k tomu, že (mimo-Bratislavské) školy sa mi začali častejšie hlásiť, aby som ich navštívil. Znovu sa na vás obrátim, aby ste mi poslali tipy, reakcie a rady na loveniegoril@gmail.com. Pekný sviatočný pondelok prajem.

Tom Nicholson

Tom Nicholson

Bloger 
  • Počet článkov:  63
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Novinár, ktorému chýba písanie. Prípadne námety na články posielajte prosím na loveniegoril@gmail.comO.Z. Pod Povrchom 2924875041/1100 Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu